Pracuj a plať ! Politická úvaha podpredsedu SNS Romana Stopku k aktuálnemu spoločenskému dianiu

Roman-Stopka-podpredseda-SNS-330x290 www.ipolitika.sk

Po dlhých neúspešných rokovaniach a ojedinelých slovných prestrelkách cez masmediálne prostriedky sa nám nedávno rozbehol štrajk učiteľov. Nedosiahol tú silu ani rezolútnosť ako napríklad u lekárov, hoci sa učiteľov tentokrát zastali aj študenti. Dostať do štrajku takú ohľaduplnú, k podpore autority štátu inklinujúcu sociálnu skupinu akou učitelia nesporne sú, to už je veru husársky kúsok a niečo také sa každému nepodarí. Príčiny štrajku zrejme nebudú len domáceho pôvodu. Chceme či nechceme, na jazyk sa tlačí otázka, kam sa to valí naša Slovenská republika, alebo hádam presnejšie povedané, kam nás to naša dnešná vláda vedie? Do Bruselu, či pod Brusel? Činí tak vláda dobrovoľne, alebo je k tomuto spôsobu vládnutia dotlačená situáciou na európskej mocenskej scéne a v snahe získať aký-taký prospech pre svojich občanov v duchu zásady, ak si nemôžeš vybrať medzi dobrým a zlým, ale iba medzi zlým a ešte horším, treba voliť menšie zlo? Fakty a udalosti dosť presvedčivo naznačujú, že sme pričinením aj svojej vlády, skôr smerovaní do pivnice než na bruselskú terasu. Veru, niečo nám tu škrípe v štáte slovenskom. Ak si budeme všímať napríklad ceny potravín, energií, kníh a kultúrnych podujatí, ale aj úroveň policajných sankcií, čo i len za nechcené a aktuálne nikoho neohrozujúce porušenie dopravných predpisov, nespochybniteľne nám udrie do očí, že výdaje občanov rastú, ich príjmy klesajú a štát sa pokúša upevňovať a presadzovať svoju autoritu aj pokutami tam, kde je to zbytočné a štátu škodlivé – voči občanovi ochotnému podriadiť sa zo svojej vlastnej vôle. Stupňuje sa nátlak hrozbou ruinujúcich sankčných opatrení voči tomu aj upieraním reálneho ohodnotenia tomu, kto tento štát podporuje, buduje, komu na štáte a raste jeho prosperity záleží, kto je v prospech štátu ochotný prinášať obete. Štát, namiesto toho, aby v duchu ústavy a demokratických zásad podporil štátotvorného občana schvaľovaním a vhodným uplatňovaním zákonov vytvárajúcich podnetné podmienky na prosperitu, uchyľuje sa k autoritárskemu riadeniu a tam, kde je zákonné prostredie zneužívané, sa štát tvári ako hluchý a slepý zároveň, nechá sa vydierať, vyžierať, pracovitého občana nechráni, ale necháva ho napospas aktivitám zneužívateľov zákona. Je ozaj namieste otázka, komu náš štát viacej slúži? Či tomu kto ho buduje a tvorí v ňom hodnoty, alebo tomu, kto jeho existenciu opäť zneužíva, vyciciava ho a doslova na ňom parazituje? Bankroty dennodenne dobiehajú obyčajných pracovitých ľudí a to nie ich vinou. Podľa dostupných štatistík má dnes každý dvadsiaty, ekonomicky aktívny Slovák, podlžnosti. Počet dlžníkov v evidencii Sociálnej poisťovne je viac ako 169 000. Počet dlhujúcich fyzických osôb prekročil hranicu 130 000.

Na riešenie daného stavu, “pôvodný úmysel vlády mal asi byť zlepšenie situácie slušných pracujúcich“, sme dostali od vlády nasledovný balíček “úsporných” opatrení:

Screen shot 2012-12-14 at 11.48.15

Musím konštatovať, že ten kto sa takto rozhodol, si veľa námahy s rozmýšľaním nedal a už vonkoncom sa nestaral ako budú takéto opatrenie znášať postihnutí. Ani si neuvedomuje, alebo uvedomiť nechce, následky v dlhodobom výhľade. Jednoducho sa rozhodol z titulu moci brať tam, kde je a hneď. V medziľudských vzťahoch by sa to taktne nazvalo zneužívaním sily. Veď povedané bez škrupulí, rečou jednoduchou, priebeh postupu bol nasledovný. Ty máš, tak nieže požičaj, nie pomôž ani surovšie daj mi, ale arogantné ja ti to beriem a buď ticho, lebo uvidíš. Nuž keď sa štát bez priznania a vysvetlenia skutočných príčin zvoleného postupu, s blafovaním a mocenskou aroganciou takto púšťa do životnej úrovne poslušných občanov na jednej strane a bojácne podlieha nárokom tých neposlušných na strane druhej, vytvára nebezpečný precedens, podľa ktorého sa poslušní budú postupne zriekať svojej poslušnosti ako cesty nikam nevedúcej a rozmnožia rady tých, s ktorými sa nestotožňujú, s ktorých cestami a spôsobmi nesúhlasia. Čo však majú robiť, keď lojálnosť pracujúceho sa necení a pred drzou bezočivosťou prospechára štát cúva? Čo majú robiť naši učitelia, keď sa minimálne prostredníctvom detí, ktoré učia, dennodenne stretávajú s chytráckymi praktikami mnohých našich práci sa vyhýbajúcich spoluobčanov, ktorí aj bez práce, na úkor poctivých platcov daní, svojimi príjmami prevyšujú učiteľský štandard? Čo majú robiť naši učitelia ak si pozrú platy svojich kolegov v zahraničí a to zo štátov, ktoré podľa oficiálnych štatistík ekonomickými výsledkami za Slovenskou republikou zaostávajú? Ak na ich dlhodobé, bežné podnety vládna moc kompetentne nereaguje, nezostáva im nič iné, než ju začať podozrievať, že komusi inému straní viacej než učiteľom a pozorovaním dospieť k záveru, že vládna moc viac preferuje ukričané, požadovačné sebectvo a prospechárstvo parazitov, než poctivú prácu lojálneho občana. Keďže sa cítia bezmocní a vidia, či tušia budúce následky vládnych postupov, nielenže volia akčnejšiu formu svojho protestu v podobe štrajku, ale zároveň sa snažia nastaviť vláde spoločenské zrkadlo a ukázať jej ako a v čí prospech je užitočnejšie štát spravovať a ako ho spravuje ona. Kde sa mýli a kde robí chyby.

www.ipolitika.sk

Ak pripustíme, že každá vládna perióda má svoje problémy, tak musíme aj konštatovať, že dobrý politik ich má predvídať a vhodnými postupmi im predchádzať a riešiť s perspektívou odstránenia a nie ich vyvolávať. Samozrejme z tohto pohľadu a taktiež ľudského sa stotožňujem s prebiehajúcim štrajkom učiteľov. . A nie sú prví, ktorí sa odhodlali postaviť a žiadať od štátu to, čo im už dávno patrí. Právom sa pýtajú prečo a komu dáva štát prednosť pred nimi. Učiteľ mal v minulosti našej štátnosti vždy patričnú vážnosť. Ak poviem, že učiteľ je ten kto formuje, zlepšuje, rozvíja naše deti a je nástrojom štátu v starostlivosti o vzdelanosť nášho národa, tak to nie je žiadna sentimentálna demagógia, ale platná skutočnosť. Ak bude národ vzdelaný, môžeme efektívne pracovať na vývoji celej spoločnosti, pracovať s novými technológiami, budeme sami viesť a nebudeme vlečení. Ak národu možnosť kvalitného vzdelávania zoberieme, čo bude nasledovať? Už sme zabudli? Veď celé veky sa slovenskí kultúrni činitelia a národní buditelia v diskriminácii usilovali o to, aby naši ľudia neboli pre cudzinu len submisívna, lacná pracovná sila.

Na trhu práce existuje stará, osvedčená zásada. Ak chceš získať pre určitú oblasť kvalitnejšiu pracovnú silu a udržať si ju tam, tak ju úmerne zaplatíš. Alebo je snáď pre niekoho rozumnejšie stavať na poľnohospodárskej pôde plechové hangáre cudzích skladov a obchodov a ničiť Bohom nám dané prírodné bohatstvá. Nie je predsa perspektívne natrvalo zostávať v roli prosebníčka a dávať cudzím situáciou vynútené daňové prázdniny len preto, aby zamestnali našich občanov, keďže nateraz to sami nedokážeme. Keby aspoň ľudí slušne platili, ale poväčšine je práca našinca veľmi podhodnotená oproti rovnakej práci vykonanej zahraničným pracovníkom . Ak už našej vláde chýba invencia a nevie ako ďalej bez odporu pokračovať v službách Bruselu, mala by cestu štrajkov oceniť aspoň ako slušnú výhovorku pred bankármi EÚ na nemožnosť ďalšieho pokračovania cestou blokovania prirodzenej potreby rastu domácej životnej úrovne. Už je načase vážnejšie sa zamerať na cieľ vyrovnať jej rozdiely v rámci štátov akceptujúcich lisabonskú zmluvu.

Ako som už v úvode povedal, nie je jednoduché spôsobiť v spoločnosti taký stav, aby bolo možné vyvolať štrajk učiteľov. Ibaže by niekto, dosť nešikovne, hľadal príležitosť na vystupňovanie nespokojnosti v štáte do takej miery, aby si vytvoril ospravedlňujúce podmienky na tvorbu a schvaľovanie zákonov umožňujúcich vykonávanie razantnejších represívnych mocenských opatrení, ako nevyhnutnosť na zvládnutie “náhodou” vzniknutých budúcich nepokojov. Možno práve učitelia nám opäť ukazujú, že sa netreba rozpakovať chrániť svoje práva. Za dobrú prácu patrí dobrá mzda. Isteže, siahať k využitiu práva na štrajk nie je pre aktuálny stav v štáte užitočné. Ale ani žiadni úradníci štátnej moci by nemali uplatňovať svoju moc podivným prerozdeľovaním štátnych prostriedkov a dávať tomu čo tvorí, menej než tomu, kto je odkázaný z vlastnej viny a bez zásluh. Hádam len nechceme donútiť lojálneho občana, aby sa naučil starať o svoje veci a chrániť sám seba s takou mierou bezohľadnosti, že bude ochotný deštruovať aj svoj vlastný štát? Viem, dá sa namietať, že každý chce mať vyšší mesačný príjem a keď sa jedná o jeho výšku, len málokto je ochotný povedať, toľko nechcem, ja si to za vykonanú prácu nezaslúžim. Ale ak, v príklade povedané, ten čo pracovať nechce, dostane mesačne 600 Eur štátnej podpory a ten čo sa drie do úmoru dostane 400 eurovú výplatu, tak v nastavení politiky odmeňovania a hodnotenia je ukrytý zámer deštrukcie a kto je pozorovateľom takéhoto javu, má podľa mňa nielen právo, ale aj povinnosť protestovať. Hovorí sa, že bližšia je košeľa ako kabát. Preto v stave núdze, keď je v spoločnosti kríza ako mnohí tvrdia, najskôr musí byť dostatok pre tvorcov hodnôt, až potom pre chytrákov a najprv pre občanov Slovenskej republiky až potom pre Grékov, ak vôbec ide o Grékov….

Mgr. Roman Stopka, podpredseda SNS

zdroj: sns.sk

pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>