Lenin “O úlohe ženy v spoločnosti” a skúsenosti riešenia v býv. socialistických štátoch

mdz www.ipolitika.sk

„Problém ženy nemožno skúmať izolovane od historického vývoja a od sociálnych problémov celej spoločnosti. Neexistuje „večný typ“ ženy. Žena je v podstate vždy taká, akou ju vytvorí doba a spoločnosť. Všetko závisí od toho, aké možnosti jej vytvorila táto spoločnosť, čoho ju zbavila, v čom a kde jej zväzovala ruky, spútavala myslenie. Neexistuje ani nijaký „vzorový typ“ ženy. Vždy jestvuje niekoľko rôznych typov, ktoré závisia od toho, do akej vrstvy alebo triedy žena patrí. Lenže pôsobí aj protikladný princíp: žena sama vytvára a formuje dobu, určuje jej profil a tón.“ (Gusta Fučíková)

V dejinách triednych spoločností vidíme od samého začiatku vypočítavý postoj k žene ako k stvoreniu „nižšiemu“, ktoré sama príroda odsúdila k závislosti od muža a predurčila len a len k rodinnému životu a neproduktívnej práci. To bol a je názor rozširovaný reakčnými ideológmi. Ani buržoázna revolúcia a kapitalizmus nedokázali ženu oslobodiť. Heslo emancipácie využívala buržoázia vo svojom boji. NO v okamihu jej víťazstva sa postavenie ženy vrátilo do starých koľají. Dokonca sa ešte zhoršilo, lebo útlak žien sa rozšíril o vykorisťovanie v kapitalistickej výrobe. Ženy boli i naďalej vyradené z verejnej a politickej činnosti. Predsedníčka Československej rady žien Gusta Fučíková o tom napísala: „…kvality ženy zneužívajú v kapitalizme na jej úkor, všetky morálne a citové prvky jej povahy sa stávajú prostriedkom jej zotročenia a biedy.“

.
Nesprávnosť buržoáznych teórii o ženskej otázke otvorene vyvrátil až marxizmus, keď Engels určil zotročenie ženského pohlavia mužským za časovo prvú historickú formu utlačovania človeka človekom. V dobách prvobytnej spoločnosti, keď hlavným zdrojom obživy bol zber plodov mala vedúcu úlohu v rode a kmeni žena – tzv. matriarchát. Neskôr sa zdrojom obživy stal lov a poľnohospodárstvo. Tieto činnosti si už vyžadovali dostatočnú fyzickú silu. Takto vedúca úloha prešla prirodzene na mužov – tzv. patriarchát. Isteže určitá forma deľby práce medzi muža a ženu existovala už pred tým pri plodení a výchove potomstva vzhľadom na ich rozdielne telesné danosti. Ale skutočné zotročenie ženy ako otrokyne, nevoľníčky a proletárky má sociálno – ekonomické príčiny v súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Iba ustanovenie spoločenského vlastníctva môže odstrániť postavenie ženy, v ktorom je len obyčajným výrobným nástrojom.
.
Prvý krát v dejinách vystúpila žena po boku muža ako slobodný a rovnoprávny tvor vo všetkých oblastiach štátneho, hospodárskeho, kultúrneho a verejného politického života až v priebehu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Marxizmus – leninizmus zavrhol sentimentálny súcit so ženou ako najúbohejším stvorením a ukázal ženám cestu k oslobodeniu tím, že spojil ich hnutie za rovnoprávnosť s celým oslobodeneckým bojom pracujúcich. Ak uvážime, že ženy tvoria plus, mínus polovicu obyvateľstva tak je jasné, že „nemôže byť socialistického prevratu, ak sa ho nezúčastní vo veľkej miere väčšina pracujúcich žien“ (Lenin). V procese budovania socialistickej spoločnosti boli v riešení ženskej otázky určené dve úlohy: …“vedenie rozhodného boja za oslobodenie žien, robotníčok a roľníčok, z pod vplyvu buržoázie, za ich politické vyškolenie a organizovanie pod zástavou proletariátu. A ďalej vychovať zo ženskej pracovnej zálohy armádu robotníčok a roľníčok, bojujúcich po boku veľkej armády proletariátu“ (Stalin).
.
Boj za rovnosť mužov a žien je dlhý a vyžaduje si zmenu spoločenskej praxe a mravov. Preto je nevyhnutná jednota boja za rovnoprávnosť žien a boja za oslobodenie všetkých pracujúcich od kapitalistického vykorisťovania. Hlavne sa jedná o účasť žien na verejnej činnosti a vo výrobe. Práca je najdôležitejšou podmienkou skutočného oslobodenia žien. Až socializmus otvoril žene široké možnosti využívania práva na prácu, získania kvalifikácie a možnosť zastávať najvyššie funkcie. V socialistických krajinách umožnila vedeckotechnická revolúcia urýchliť riešenie mnohých sociálnych a výrobno – technických problémov účasti žien v spoločenskej výrobe. Rast ekonomiky na jednej strane vyvolal potrebu širšieho využívania spoločenskej práce žien a na druhej strane vytvoril podmienky pre všestranný harmonický rozvoj ich osobnosti. Využívanie novej techniky, mechanizácia a automatizácia sprístupnili ženám množstvo do vtedy „mužských“ povolaní. Zlepšila sa odborno – kvalifikačná úroveň žien a ich platové možnosti. Každej žene sa zaručovala práca podľa jej kvalifikácie. Sama prax potvrdila správnosť leninskej idey, že revolučná premena sveta je nemožná bez širokej účasti pracujúcich žien. Jednoducho „v každej spoločnosti je stupeň emancipácie žien prirodzeným meradlom všeobecného oslobodenia“ (Engels). Ruský revolučný demokrat Nikolaj Černyševskij napísal: „Akým správnym, silným, bystrím umom obdarila príroda ženu! A tento um zostáva bez úžitku pre spoločnosť, spoločnosť ho odmieta, potláča, hrdúsi, ale ľudská spoločnosť by sa vyvíjala desaťkrát rýchlejšie, keby sa tento um neodmietal a neubíjal, keby mohol pôsobiť.“
.
Ako bolo vyššie spomenuté istá forma emancipácie žien sa začala s rozvojom kapitalizmu. No len v miere obmedzenej na zvyšovanie zisku triedy kapitalistov. Ako celok bolo zapojenie žien do strojovej výroby javom progresívnym. Žena bola vytrhnutá z úzkeho kruhu rodiny a kuchyne, prebudilo sa v nej triedne uvedomenie, bola zapojená do proletárskeho boja. No iná širšia účasť na verejnom živote sa jej za kapitalizmu nedovoľuje. Tento rozpor je príčinou historickej ohraničenosti takéhoto postavenia žien podobne ako je historicky ohraničená existencia kapitalizmu. Ide o to, že zapojenie žien do výroby v prvej chvíli podstatne znížilo cenu pracovnej sily. Ak pred tým, na úplnom počiatku kapitalizmu, bol živiteľom rodiny len muž – robotník (predával svoju pracovnú silu kapitalistom za mzdu) tak výška jeho mzdy bola rovná prostriedkom potrebným na jeho prežitie a prežitie jeho ženy a detí. Napríklad 100 libier. A nech jeho práca vynášala nadhodnotu ďalších 100 libier. Miera vykorisťovania bola potom rovná 1. Celková novovytvorená hodnota je rovná 200 librám. Zapojenie žien do výroby, ale nijak neznamenalo, že by sa prostriedky na prežitie tejto rodiny mali automaticky zvýšiť. To množstvo hodnoty (mzda), ktoré pred tým dostával sám robotník (muž) sa začalo rozdeľovať medzi väčšie množstvo pracujúcich (muž + jeho žena). A vôbec nezáležalo na tom, či pracujú u jedného alebo rôznych kapitalistov. Zákon dopytu a ponuky tak či tak ich mzdy znížil o cca polovicu. V tejto situácii teda robotník dostáva 50 libier a jeho žena už robotníčka tiež 50 libier. Spolu teda predchádzajúcich 100 libier. No kapitalisti vyžadujú od oboch, aby svojou prácou každý z nich produkoval nadhodnotu minimálne predchádzajúcich 100 libier a ešte im pripadne tých 50 libier o ktoré je obom znížená mzda. Konečná nadhodnota produkovaná jedným pracovníkom je potom rovná 150 libier. Pritom jedným pracovníkom novovytvorená hodnota je naďalej 200 libier (50 mzda, 150 nadhodnota). Takto sa miera vykorisťovania zvýši z 1 na 3. Počet pracujúcich sa zdvojnásobil ale zisk stúpol trojnásobne. Inak tomu ani byť nemôže. Kapitalista by nenajal ďalších pracujúcich (ženy), ak by mu to neprinieslo zvýšenie zisku. Ešte strašnejšie zbedačenie nastalo ak bola využívaná aj práca detí. Pod vplyvom boja pracujúcich takéto už na prvý pohľad okrádačské spôsoby vyplácania mzdy zanikli. No samotný princíp takéhoto rozdeľovania medzi muža a ženu v kapitalizme zostal zachovaný. Tieto javy ani dnes celkom nevymizli a dokonca sú na vzostupe na všetkých kontinentoch nevynímajúc bývalé socialistické a ľudovo – demokratické štáty. Akurát v zakrytejšej, rafinovanej podobe.
.
Využívanie ženskej práce sa stalo a na ďalej predstavuje jeden z faktorov zvýšenia vykorisťovania a zbedačovania pracujúcich. V rukách reakčných ideológov buržoázie to je nástroj na vnášanie rozkolu do radov pracujúcich. Snažili sa a snažia vyvolať nepriateľstvo mužov a žien dvojakým úskokom. Na jednej strane sú nižšie mzdy žien nástroj na znižovanie hodnoty aj mužskej pracovnej sily. Na druhej strane je ženám za hlavnú príčinu ich nižšieho odmeňovania vydávaná vraj nadradenosť mužov nad ženami, ktorú môžu zničiť len bojom proti mužom. To je aj ideový základ buržoáznych ženských organizácii, ktoré odpútavajú pozornosť pracujúcich žien od triedneho boja a zvádzajú ich na klamlivú cestu boja medzi pohlaviami. Proti tomuto rázne vystupoval Lenin aj všetci komunisti. „Hlavný krok je zrušenie súkromného vlastníctva pôdy, tovární a závodov. Tým a jedine tým sa otvára cesta k úplnému a skutočnému oslobodeniu ženy“ (Lenin). Inde zase uvádza: „Treba dôkladne rozobrať, ako nerozlučne súvisí postavenie ženy ako človeka a člena spoločnosti so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Tým sa budeme jasne dištancovať od buržoázneho hnutia za emancipáciu žien. To bude základ pre to, aby sa ženská otázka skúmala ako súčasť spoločenskej, robotníckej otázky a tak sa mohla úzko spojiť s proletárskym triednym bojom a revolúciou.“ Proletariát nemôže dosiahnuť úplnú slobodu, ak nevydobyje úplnú slobodu pre ženy. Medzi masami sa musí rozbiť ilúzia možnosti vyriešiť ženskú otázku reformami v rámci buržoáznej spoločnosti. Cieľom buržoáznych ženských organizácii je nahradiť hlavné slovo muža, hlavným slovom ženy. Čiže žiadna rovnosť, len obrátenie pomeru nerovnosti. Podľa komunistov rovnoprávnosť žien a partnerstvo manželov tvoria jednotný celok. Manželstvo musí byť spoločenstvom dvoch rovnoprávnych partnerov, ktorí sa navzájom dopĺňajú, ľúbia, pomáhajú si a vzájomne sa podporujú. Toto nové postavenie žien mení aj postavenie muža v rodine. Lenin kritizoval mužov, keď vyslovil myšlienku, že „len veľmi málo mužov, dokonca aj medzi proletármi, rozmýšľa nad tým, ako podstatne by mohli uľahčiť žene ťažkosti a starosti, alebo ju od nich úplne oslobodiť, keby chceli pomôcť v „ženskej práci“ svojím ženám.“
.
O prístupe k ženám z hľadiska ich práce a činností daných z jednej strany spoločnosťou a z druhej prírodou vyslovil Fidel Castro takéto myšlienky: „Nesporne, príroda stanovila niektoré odlišnosti, preto aj spoločnosť musí stanoviť niektoré odlišnosti, aj keď nie práve zákonného, ani morálneho či rozumového charakteru, ale sociálneho charakteru. Pretože žena plní najdôležitejšiu zo všetkých sociálnych funkcií – funkciu reprodukcie potomstva, je úplne logické, úplne spravodlivé, aby sa brala do úvahy táto najdôležitejšia sociálna funkcia ženy, a teda treba, aby žena bola pod ochranou a aby sa jej poskytovala pomoc a podpora. Treba jej dať možnosť zúčastniť sa vo výrobe, pri tvorbe materiálnych hodnôt, i v spoločenskom živote, aby mohla plniť úlohy, na ktoré stačí.“
.
Lenin učil, že účasť žien v revolučnom hnutí, úplné oslobodenie a rovnoprávnosť žien sú potrebné nielen pre samotné ženy, ale i pre všetkých pracujúcich a vykorisťovaných. Pre splnenie tohto cieľa je potrebné masové ženské hnutie. „My chceme odstrániť všetko to, čo utláča a mučí robotníčku, ženu robotníka, roľníčku, ženu drobného človeka a dokonca v mnohých súvislostiach aj ženu zo zámožnejšej triedy. Robotníčka za kapitalizmu je dvojnásobne utláčaná aj ako príslušníčka robotníckej triedy, aj ako žena, ale ťarchu bezprávneho postavenia nesú na sebe ženy aj iných tried, aj ony sú zainteresované na úspechu boja za vyriešenie ženskej otázky“ (Lenin).
.
Lenin taktiež vysoko oceňoval činnosť žien v období Víťazného októbra: „V Petrohrade, v Moskve, v mestách a priemyselných centrách na vidieku sa proletárky za revolúcie držali výborne. Bez nich by sme neboli zvíťazili, alebo presnejšie povedané, sotva by sme boli zvíťazili.“ Po nastolení sovietskej moci a vypuknutí občianskej vojny povedal: „Prejavili veľké hrdinstvo a také hrdinky sú aj teraz. Áno, naše robotníčky sú vynikajúce triedne bojovníčky. Zasluhujú si obdiv a lásku.“ V strednej Ázii a na Sibíri boli silno zakorenené ešte feudálnopatriarchálne vzťahy. Po vypuknutí ženských vzbúr v roku 1921 Lenin povedal: „To sa prebúdzajú k uvedomelému životu najutláčanejšie z utláčaných. Až teraz je víťazstvo pracujúcich zabezpečené.“
.
Už podľa prvých dekrétov bolo zaistené zrovnoprávnenie mužov a žien. Pôda bola prideľovaná rovnako aj ženám – roľníčkam, prvý raz v dejinách mali ženy rovnaké politické práva ako muži, právo na prácu a rovnakú odmenu za prácu, ženy a muži si boli rovní aj v rodine, bola zaistená ochrana detí a žien – matiek. Lenin dôsledne varoval len pred formálnou rovnosťou: „Ženské robotnícke hnutie si vytyčuje ako svoju hlavnú úlohu boj za hospodársku a sociálnu rovnosť žien, avšak nie len formálnu rovnosť.“ Pre reálne uskutočnenie tejto rovnosti v praxi je nutné zapájať ženy do všetkých sfér života socialistickej spoločnosti, oslobodiť ich od bremena, ktorým je vedenie domácnosti, zaručiť štátnu ochranu matiek a detí. „Ak sa má žena úplne oslobodiť a stať sa mužovi rovnou, je potrebné, aby bolo spoločné hospodárstvo a aby žena bola zapojená do spoločnej produktívnej práce. Vtedy zaujme také isté postavenie ako muž“ (Lenin). Musí dôjsť k revolúcii vo vedomí ľudí, v ich psychológii. Treba dosiahnuť, aby sa ženy cítili rovnoprávnymi členmi socialistickej spoločnosti. Potrebná je výchovná práca nie len medzi ženami, ale aj medzi mužmi, aby sa vyhubili všetky staré otrokárske názory do najmenších korienkov. Napríklad aj Kim Ir Sen poukázal, že „ignorovanie ženských práv je ignorovaním celého ľudstva, ignorovaním samotného človeka.“ Účasť žien na spoločenskom riadení v socialistickej spoločnosti je dôležitým faktorom duchovného rozvoja ženy, jej občianskeho a politického vedomia. Spoločenská práca rozvíja ženu, dvíha ju nad rodinné a domáce starosti, poskytuje jej hospodársku nezávislosť. To umožňuje žene zaujať nové miesto v spoločnosti a rodine. Kriticky je potrebné poznamenať, že nie vždy sa v minulosti na tomto poli urobilo všetko čo bolo treba urobiť, alebo bolo možné urobiť. Existovali výrazné rezervy hlavne v odstraňovaní odvekého bremena žien – vedenia domácnosti, ktoré Lenin nazval „prácou neobyčajne piplavou, v ktorej niet ničoho, čo by aspoň trochu napomáhalo vývoju ženy.“ To nedovolilo zapájať ženy v dostatočnej miere do politiky, lebo „zapojiť do politiky masy nemožno bez zapojenia žien do politiky“ (Lenin). Neskôr aj Ho Či Min poukázal na to, že „bez úplného oslobodenia žien je výstavba socializmu iba polovičnou výstavbou.“ Hlavne ak si uvedomíme, že ženy tvoria polovicu obyvateľstva. To je potrebné podrobnejšie rozobrať.
.
Cieľom socialistickej spoločnosti pri riešení ženskej otázky je vytvorenie podmienok pre rozvoj ženy ako osobnosti v plnom zmysle slova. Musí jej byť umožnené rovnaké postavenie vo všetkých oblastiach života, reálny prístup k riadeniu štátu a zároveň byť dokonalou matkou. Je potrebné vyviesť ženu z úzkeho okruhu domácich starostí na širokú cestu spoločenského života. Hlavne pomer medzi spoločnosťou a rodinou významne ovplyvňuje do akej miery je možné tieto ciele úspešne naplniť. Zmena tohto pomeru v socialistickej spoločnosti v žiadnom prípade neznamená odtrhnúť ženu od rodiny, znemožniť jej výchovu svojich detí, potlačenie výchovy a osobného života vo vnútri rodiny. Bolo by chybné podceňovať význam života a výchovy v rodine. Je nezmyselné každé tvrdenie, že zvýšenie vplyvu spoločnosti cez jej inštitúcie (škola, média, ideologicko – kultúrny aparát a pod.) na výchovu a celkové kreovanie detí a mládeže potláča úlohu rodiny. Že z nej robí čosi druhoradé. To je skôr zlo páchané na rodine a deťoch v kapitalizme. Naopak pre úspešnú spoločenskú výchovu a vzdelávanie nových pokolení má v socialistickej spoločnosti výchova v rodine a zvlášť materinská výchova a láska význam veľký ako nikdy pred tým. Napríklad súdruh Kim Ir Sen o úlohe matiek – prvých vychovávateliek detí povedal: „Pre vývoj detí má veľký význam to, či im matky dajú prvú výchovu dobrú, alebo nie. Ak matky dajú deťom dobrú rodinnú výchovu, potom veľmi ľahko je ich vychovávať v škole alebo v spoločenskej organizácii… Materinská výchova vážne vplýva na formovanie charakteru a mravov ľudí. Vynikajúci ľudia už dávno v detstve dostali dobrú výchovu od matiek.“
.
Základom rodiny je manželstvo – trvalý zväzok medzi mužom a ženou. Prirodzeným pokračovaním manželstva je rodičovstvo. Rodina a spoločnosť nie sú od seba oddelené. Navzájom sa ovplyvňujú, vzťahy vo vnútri rodiny reagujú na zmeny ekonomických podmienok. „V rodinných vzťahoch sa prejavuje nie len to, čo je dané prírodou, ale aj to čo dáva spoločnosť“ (Lenin). Preto bolo prirodzené, že nedokonalosti socialistickej spoločnosti v jej konkrétnej historickej podobe sa nutne odrážali aj vo vnútri rodinných vzťahov. Predovšetkým v deľbe práce vo vnútri rodiny. Čas jedného dňa možno rozdeliť na pracovnú dobu, mimopracovnú dobu a voľný čas, ktorý je najväčším bohatstvom spoločnosti. Pracovná doba je čas strávený v práci. Mimopracovná doba je čas strávený domácimi prácami – hlavne u žien tvorí značnú časť dňa po pracovnej dobe. Až po splnení týchto činností možno hovoriť o voľnom čase. Hlavnými zdrojmi narastania voľného času je skracovanie pracovnej doby a mimopracovnej doby. Pracovná doba sa skracuje na základe automatizácie výroby a pod. To vytvára podmienky pre uvoľňovanie pracovnej sily z priemyslu a poľnohospodárstva a jej presun do sféry služieb (v prípade riešenia ženskej otázky sú dôležité hlavne komunálne služby). Využívanie týchto služieb umožňuje u žien značné zvýšenie množstva ich voľného času. Tento proces, ale neprebiehal dostatočne dynamicky a od istej chvíle sa až príliš omeškával za potrebami obyvateľstva. Samozrejme, že príčiny boli tak objektívne (napr. potreba vynakladať na zbrojenie značné zdroje, ktoré by inak mohli byť využité pre zlepšenie života obyvateľstva) jak subjektívne (nedostatočná činnosť jednotlivých orgánov strany, nezohľadnenie vzniku a rastu nových potrieb vo výrobných plánoch a zanedbanie rozvoja takýchto služieb pri plánovaní výstavby na úrovni okresov zodpovednými pracovníkmi). To bol po celé obdobie socializmu v jeho vtedajšej podobe nedostatok, ktorý obyvatelia – najmä ženy – pociťovali prakticky každodenne. Najvýraznejšie v období 80.–tych rokov.
.
Elena Lagadinovová (predsedníčka výboru bulharských žien) už na medzinárodnom sympóziu v roku 1970 organizovanom Výborom sovietskych žien pri príležitosti 100. výročia narodenia V.I. Lenina kriticky hovorila o celej rade nedostatkov práve v tejto oblasti:
.
„Je to otázka nielen ochrany materských funkcií žien, ale i najracionálnejšieho využitia pracovných rezerv, pretože jestvuje mnoho profesií, v ktorých je ženská práca produktívnejšia a kvalitnejšia ako mužská. Je to i otázka politická, pretože žena upevní svoju úlohu v spoločnosti iba vtedy, keď zaujme také postavenie vo výrobe, ktoré najlepšie zodpovedá jej schopnostiam. To je napokon otázka celkového rozvoja spoločnosti. V súvislosti s vedeckotechnickou revolúciou v rôznych odvetviach národného hospodárstva možno uvoľniť mnoho robotníkov a robotníčok. Vzniká otázka, ako najracionálnejšie využiť, vhodne pripraviť a zvýšiť ich kvalifikáciu a prekvalifikáciu. Komplexná mechanizácia a výpočtová technika podstatne zvyšujú počet pracovníkov, ženy nevynímajúc, ktorý sa musia prekvalifikovať a prejsť na iné miesta. Pritom v celej rade pracovných pozícii nezodpovedá režim práce a oddychu, normovanie práce ani pracovné zariadenie špecifickým zvláštnostiam ženského organizmu, čo poškodzuje zdravie žien aj národné hospodárstvo. Budeme sa domáhať, aby sa tieto otázky riešili na základe serióznych výskumov. Toľko stručne k práci v zamestnaní. Ďalší problém sú práce doma. Rozvoj siete detských zariadení, služby spoločného stravovania, masové vybavenie domácností bežnou technikou uľahčilo domáce práce, ale neskrátilo čas na ne vynaložený. Slobodná žena v meste vynakladá denne priemerne 98 minút na domáce práce, ale vydatá, ktorá má deti až 247 minút. Preto, aby sa znižovalo množstvo vynaloženej práce v domácnosti, má veľký význam rýchly rozvoj služieb a zdokonaľovanie verejného stravovania. Treba aj cieľavedomejšie projektovať, zariaďovať a zásobovať obytné domy, zaviesť širšiu špecializáciu zariadení pre deti predškolského a školského veku, racionálnejšie organizovať dopravu. V tomto sú predpoklady, že vzniknú podmienky pre zvýšenie kvalifikácie žien a ich aktívnejšiu účasť vo vedeckotechnickej revolúcii, aj pre to, aby sa kvalitatívne zvýšila ich účasť v rodine.“
.
V obdobnom duchu hovorila aj delegátka žien z NDR Inge Langeová – predsedníčka komisie žien pri Politbyre ÚV SED. Kritizovala najmä formalizmus vo vzťahu k praktickej realizácii rovnoprávnosti žien. Začala citáciou myšlienky V.I. Lenina: „Rovnosť podľa zákona ešte nie je rovnosťou v živote. My potrebujeme, aby pracujúca žena dosiala rovnosť s pracujúcim mužom nielen podľa zákona, ale aj v živote. To si vyžaduje, aby sa pracujúce ženy čoraz väčšmi zúčastňovali na spravovaní spoločenských ustanovizní a spravovaní štátu. Pri tejto práci sa ženy rýchle naučia spravovať a dobehnú mužov.“ Ďalej naliehala na rozvoj a samostatnosť žien ich účasťou v spoločenskej výrobe, lebo iba tak môžu rozvinúť svoje schopnosti a talent. Kritizovala tých členov strany a zodpovedných pracovníkov, ktorý sa domnievali, že na dosiahnutie rovnoprávnosti žien stačí vytvoriť dostatok detských zariadení, prevádzok komunálnych služieb a pod. A podceňovali potrebu súčasne bojovať so zaostalosťou v myslení a s prežitkami. Podľa týchto skúseností usúdila, že rozhodujúci vplyv na účasť žien pri uskutočňovaní ich rovnoprávnosti s mužmi má socialistická uvedomelosť a úroveň ich vzdelania. Je to celospoločenský problém, ktorý nemožno nechať len ženám a v prípade neúspechov robiť výčitky len ženám. Vyzdvihla poučku z Leninovho diela Veľká iniciatíva: „Skutočné oslobodenie ženy, skutočný komunizmus sa začne tam a vtedy, kde a keď sa začne masový boj (vedený proletariátom, ktorý má v rukách štátnu moc) proti tomuto malovýrobnému domácemu hospodárstvu, alebo – lepšie povedané – jeho masové prebudovávanie na veľké socialistické hospodárstvo.“ Toto teoretické východisko aj kriticky porovnala s praktickými výsledkami dosiahnutými v podmienkach NDR od roku 1950 do roku 1970:
.
„Pracovná doba v NDR je 40 hodín týždenne. Lenže v štvorčlennej rodine si domáce práce vyžadujú ešte ďalších 47,5 hodiny do týždňa. Z toho asi 80% času pripadá na ženu. Najväčšia časť 15,5 hodina je príprava stravy, 12,1 hodiny je upratovanie, 7,9 hodiny na pranie, 6 hodín na nákupy a 6 hodín na iné práce. Hlavnou príčinou je nedostatočný rast výroby potrebných technických zariadení.“
.
A keby že aj teoreticky predpokladajme 100% vybavenie domácností takými či onakými najmodernejšími technickými zariadeniami. Ani to by nestačilo na zbavenie ženy bremena domácich prác. Jeden príklad za všetky. Uvážme plnú vybavenosť domácnosti práčkami. Znamená to azda, že žena nemusí prať? Vôbec nie. Práca s praním sa jej uľahčila, ale ešte stále zaberá veľa času. Preto treba zase zdôrazniť, že najoptimálnejší spôsob ako zlepšiť služby rodine, je rozšírenie siete a ďalšie zdokonaľovanie spoločenských podnikov služieb. To znamená prechod od malého domáceho hospodárstva k veľkému socialistickému hospodárstvu.
.
Čo je hádam najsmutnejšie konštatovanie ani za ďalších 20 rokov nedošlo k valnému zlepšeniu situácie. K výraznému pozbaveniu žien od bremena domácich prác prakticky nedošlo. Skutočné oslobodenie ženy prebudovaním malovýrobného domáceho hospodárstva (varenie, pranie, žehlenie, upratovanie) na veľké socialistické hospodárstvo (rozvinutá sieť komunálnych služieb) sa väčšinou ani len nezačalo uskutočňovať a ak tak len v malých náznakoch. Skrátka nezodpovedalo potrebám obyvateľstva a psychológii modernej ženy, ktorú inak socializmus stvoril jej zapojením do spoločenskej výroby. Lenin o aktívnej žene hovoril ako o všestrannej osobnosti rozvinutej po výrobnej, spoločenskej aj politickej stránke. „Kým sa nezapoja ženy do verejnej služby, do milície, do politického života, kým sa ženy nevytrhnú z otupujúcej domácej a kuchynskej práce, nie je možné zabezpečiť skutočnú slobodu, ba nie je možné budovať demokraciu, o socializme ani nehovoriac“ (Lenin).
.
Na túto tému vystúpila v roku 1970 aj Gusta Fučíková: „Stále väčší počet žien vidí v práci nielen zdroj zárobku, ale aj zmysel svojho života. Práca sa im stáva potrebou. Poskytuje im možnosť uplatniť sa a mať pocit vlastnej dôstojnosti. Socializmus uskutočňuje dávne sny a túžby žien. Vstupujeme do novej etapy boja za ženu súčasnosti, za jej šťastie. V rokoch budovania socializmu sa vyriešilo veľa problémov. Vznikli však nové problémy, ktoré nastolil sám život. Postupne sa rozširuje sieť práčovní, chemických čistiarní, podnikov na údržbu bytov, závodov spoločného a školského stravovania. Takto postupne preberajú neľahké starosti rodín na seba socialistické zariadenia. Súčasne pred českou a slovenskou ženou stojí problém, ako ju ďalej zbavovať domácich prác, t.j. vzniká otázka voľného času, potrebného na oddych a zvýšenie jej kultúrnej úrovne. Táto otázka vyžaduje, aby sa vytvorili podmienky, že nebude musieť sústavne pripravovať domácu stravu, prať, upratovať, ak je žena schopná robiť produktívnejšiu prácu. V našej krajine sú dnes celkove ženy o štvrtinu zaťaženejšie ako muži. Problém rovnosti sa dnes zjavne presúva do oblasti života po pracovnom čase.“
.
Za pravdu jej dala aj partizánka, účastníčka SNP a predsedníčka Slovenského zväzu žien Elena Litvajová. Vo svojom diskusnom príspevku uviedla:
.
„Napriek mnohým pozitívnym výsledkom v ČSSR pri zrovnoprávňovaní žien nemožno ešte považovať proces emancipácie u nás za skončený, ani za bezproblémový a bezkonfliktný. Predovšetkým je tu dvojnásobné zaťaženie žien. Tento problém, ako vieme, nie je sociálnym problémom iba v Československu. Hlavnú príčinu dvojnásobného zaťaženia žien vidíme v protirečení medzi rastom zamestnanosti a tempom rozvoja sociálnych zariadení, ktoré uľahčujú domácu prácu a pomáhajú pri výchove detí. Preto aj keď sú domácnosti u nás pomerne dobre technicky vybavené, zamestnaná žena aj tak pracuje denne v priemere ešte 5 až 6 hodín doma po pracovnej dobe. To si vyžaduje veľké vypätie síl na účet zdravia a odpočinku. Niektoré ženy uprednostňujú záujmy rodiny, a tak nechtiac sa vzdávajú svojich osobných plánov a pracovných ambícií. To, pravda nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj socialistickej rodiny ako rodiny vyššieho typu, založenej na rovnocennom partnerstve manželov vo všetkých oblastiach života. Preto musíme zlepšiť jestvujúce formy spoločenskej pomoci žene, aby sa rovnako úspešne mohla vysporiadať so svojimi rodinnými, pracovnými i spoločenskými funkciami.“
.
Emancipácia žien musí prebiehať v dvoch smeroch. Na jednej strane musí nastať zmena vzťahu mužov k ženám a na druhej strane sa musí zmeniť správanie samotných žien, ktoré si musia uvedomiť vlastnú dôstojnosť a prejaviť aktivitu. Lenin upozorňoval na činitele, ktoré sú brzdou pri riešení otázky skutočnej rovnosti žien a mužov v hospodárskom a spoločenskom živote. Patria sem existenčné činitele, veľká zaťaženosť žien domácimi prácami a do istej miery ich vlastná nedôvera vziať na seba zodpovednosť. Lenin bojoval proti týmto zvláštnostiam u žien deptaných stáročiami poníženého postavenia vo vykorisťovateľských spoločnostiach. Zdôrazňoval organizátorské schopnosti žien a vyzýval ich, aby vykonávali verejné funkcie, v ktorých sa môžu uplatniť tieto schopnosti.
.
Faktorom, ktorý v neskoršom období budovania socializmu (70.–te, 80.–te roky) brzdil výraznejšie prenikanie žien do „mužských“ povolaní boli aj zákony na ochranu ženskej práce. Jednoducho isté fyzicky náročné a nebezpečné povolania ženy nemohli vykonávať. Prideliť ženu na takú prácu sa kvalifikovalo ako trestný čin. Niet pochýb o dobrých úmysloch autorov takýchto zákonov a predpisov chrániť ženy pred nadmerným zaťažovaním v pracovnom procese. Problém nastal v tom, že tieto zákony sa v tom období stali brzdou ďalšieho zrovnoprávňovania žien s mužmi vo výrobe. Podniky sa na čisto mužských pracovných úsekoch ani nesnažili vytvoriť pracovné podmienky na uplatnenie žien v danej pracovnej činnosti, lebo podľa zákona by ju žena aj tak nemohla vykonávať. Unikala skutočnosť, že je to práve pre fyzicky náročný a nebezpečný charakter danej práce, ktorý ak sa podarí zmeniť technickými úpravami, zmenou technológie a pod. tak aj žena ju bude môcť bez problémov vykonávať. A pritom praktické skúsenosti z budovania socializmu už vtedy učili, že obrovskou silou technického vývoja, premeny fyzicky ťažkej práce na prácu ľahšiu vďaka technickým zlepšeniam, je práve zaradenie určitého množstva žien na takúto prácu. V ZSSR sa to prakticky potvrdilo nie len v období II. svetovej vojny, ale už pred tým v 30.-tych rokoch. Proste ženy v nových podmienkach budovania socializmu, diktatúry proletariátu, vlády sovietov boli hnané vpred túžbou vyrovnať sa v práci mužom. Mnohé iniciatívne z vlastnej vôle vstupovali do práce v hutníctve, strojárstve aj ťažbe. Práve horšie fyzické predpoklady ich nútili pri práci viac myslieť, ako si ju uľahčiť – ako zdokonaliť pracovný proces, odstrániť ťažké a monotónne operácie. Boli to práve ženy, ktoré mali na svedomí celú radu výrobných zmien umožňujúcich zvýšenie produktivity a zníženie náročnosti práce. No v druhej polovici obdobia socializmu vznikol začarovaný kruh. Zákonne sa neumožňovalo zamestnať ženy v určitých povolaniach a čakalo sa až na zmenu v charaktere týchto prác. Lenže práve ženská pracovná sila a vôľa bolo to čo by iniciovalo túto zmenu! Za predpokladu, že by danú prácu začali ženy vykonávať!
.
„Vidí sa mi, že úloha každého robotníckeho štátu, ktorý prechádza k socializmu, bude dvojaká. Prvá časť tejto úlohy bude relatívne jednoduchá a ľahká. Týka sa starých zákonov, ktoré odsudzovali ženu do nerovnoprávneho postavenia voči mužovi. Pri plnení druhej časti tejto úlohy sme poznali, že čím lepšie sme očistili pôdu od haraburdia starých buržoáznych zákonov a inštitúcii, tým jasnejšie sme videli, že je to iba očistenie pôdy pred stavbou, no ešte nie sama stavba. Žena je napriek všetkým oslobodzovacím zákonom naďalej domácou otrokyňou, lebo ju dlávi, hrdúsi, otupuje a ponižuje prízemné domáce hospodárstvo, ktoré ju prikováva ku kuchyni a deťom, kradne jej čas na prácu do absurdity nerentabilnej, malichernej, znervózňujúcej, otupujúcej a ubíjajúcej“ (Lenin). Tu asi aj nastal praktický problém. Po odstránení starých zákonov bolo pripravené pomyselné stavenisko pre budovanie novej stavby. Len sa k tomu v druhej polovici existencie socializmu dostatočne razantne neprikračovalo. Množstvo vynikajúcich myšlienok a návrhov zostalo v podstate vo forme zákonov a predpisov na papieri. Ich prenos do každodennej praxe sa zasekol niekde na polceste. Realizovali sa v akejsi zakrpatenej podobe.
.
www.ipolitika.sk
Ale nech to už bolo tak alebo onak. Nikto nemôže poprieť, že pre šťastný život žien sa v období budovania socialistickej spoločnosti urobilo viac ako za kapitalizmu v priebehu niekoľkých storočí. Život žien v socialistických štátoch bol určite lepší ako v kapitalistických. Stále viac sa vyrovnávali mužom po všetkých stránkach pracovného aj politického života. Platil výrok J. V. Stalina, že „takých žien nebolo a nemohlo byť za kapitalizmu.“ Existovala tendencia k pozitívnemu vývoju v oblasti boja za rovnoprávnosť žien i keď sa nie vždy a všade postupovalo tak rýchlo ako by sa patrilo. Že sa uviazlo na plytčine vôbec neznačí mylnosť cesty ktorou národy strednej a východnej Európy a iných častí sveta kráčali. Naopak potvrdzuje to správnosť teoretických záverov Lenina a iných vodcov komunistického hnutia. Práve dlhodobé nerešpektovanie týchto zásad alebo ich prekrucovanie niektorými funkcionármi viedlo k narastaniu problémov a neschopnosti ich včas a adekvátne vyriešiť. Či už sa jedná o ženskú otázku alebo iné ekonomické a sociálne problémy.
.
V žiadnom hocijako ekonomicky a priemyselne vyspelom kapitalistickom štáte sa postavenie žien, nevyrovnalo postaveniu pracujúcej ženy – manželky a matky, v socialistických štátoch. O tom svedčia aj myšlienky, ktoré vyslovil zástupca Svetovej odborovej federácie Karol Liebig na spomínanom Medzinárodnom sympóziu roku 1970:
.
„Právo žien na prácu sa uznáva takmer vo všetkých štátoch, okliešťuje sa však pod všelijakými zámienkami. Mimoriadne názorne to vidno na rastúcej nezamestnanosti žien a mládeže. Počet tzv. ženských profesií nie je veľký. Odborná výuka žien je ešte stále ohraničená, čo je prekážkou, aby žena získala, nové profesie, ktoré by zvládla po zavedení novej techniky. Aj v tomto je zrejmá diskriminácia žien a porušovanie ich práva na prácu, tým sa brzdí možnosť, aby boli ženy vyzdvihované, a podporuje sa názor, že ženy sú rezervoár pracovných síl, ktoré závisia od zmien v hospodárskej konjunktúre. Čo sa týka ženských zárobkov, zásadou rovnakej odmeny za rovnakú prácu sa riadia iba v socialistických krajinách, kde je uznaná zákonom. V kapitalistických krajinách, ani v tých, v ktorých sa táto zásada uznáva zákonom, sa rovnosť pri odmeňovaní za prácu neuplatňuje. Napríklad zárobok západonemeckých žien sa v najlepšom prípade rovná 70% zárobku mužov.“
.
Uskutočnenie rovnoprávnosti žien a ich aktívne zapájanie do riešenia úloh v spoločnosti pre komunistov nikdy nebolo a nie je otázkou falošného taktizovania, módnym heslom, ako je tomu v kapitalizme pre buržoázne politické strany, pravicové a ľavicové bez rozdielu, pred voľbami alebo keď potrebujú tému pre mlátenie prázdnej slamy na rokovania. Pre nás komunistov je rovnoprávnosť ženy, jej emancipácia, zásada zodpovedajúca nášmu marxisticko – leninskému svetonázoru. V každej etape nášho boja proti kapitalizmu a potom pri budovaní socializmu sa musíme a budeme zaoberať otázkami práce medzi ženami a prijímať opatrenia na neustále zlepšovanie ich života v spoločnosti za priamej účasti žien na tomto rozhodovaní. Lebo aj Lenin učí, že čím hlbšie sú zmeny, ktoré uskutočňujeme, tým viac treba prebúdzať záujem a uvedomelý vzťah más k nim.
.
Nerobíme si žiadne ilúzie. Je nám jasný vzťah bytia a vedomia, že vývoj vedomia sa omeškáva za bytím. Dialektika vzájomného ovplyvňovania spoločenského a individuálneho vedomia aj ideológie a psychológie je taká, že vo vedomí, v duchovnom svete ľudí sa môžu protirečivo spájať prvky pokrokového spoločenského a zaostalého individuálneho vedomia, prvky novej ideológie a starej psychológie. Lebo upevnenie novej, pokrokovej ideológie je dlhotrvajúci proces, a nie okamžitá premena.
.
ŽIVOT SOVIETSKEJ ŽENY OD VOSR PO POVOJNOVÚ OBNOVU
.
Julia Jegošina – strojná inžinierka zváračka
.
Vyrastala ako sirota u strýka Markela, ktorý ju posielal pracovať k susedom a peniaze bral on. Po skončení I. svetovej vojny sa vydala za frontového vojaka Fedora Jegošina. Keď sa im narodil syn Míťa musel Fedor odísť za prácou do mesta a Julia zostala sama na dedinskom hospodárstve. V roku 1923 nakoniec aj ona odišla s malým dieťaťom za svojím manželom do Ufy. V Ufe sa ich život na istý čas upokojil. Fedor pracoval na stavbe Domu kultúry a Julia hospodárila doma. Tu sa im narodil ďalší syn Kolja. Ako sama napísala „prešiel rok jeden, druhý, tretí a ja som vysedávala doma.“ Až po smrti najmladšieho syna Kolju sa rozhodla ísť niekde pracovať. Postavila so do radu pred budovou úradu práce na zaregistrovanie ako nezamestnaná, bez povolania. Tu sa jej vryl do pamäte človek v koženom kabáte. Bol to agitátor zo strany. Vystupoval pred nezamestnanými a hovoril, že „už čoskoro sa po celom štáte rozvinú nevídané stavby a diela a slovo nezamestnaný bude zabudnuté na veky vekov.“
.
Prvou prácou bola pre ňu pomocná robotníčka na stavbe parnej elektrárne neďaleko od Ufy. „Nikam nepôjdeš, tvoje miesto je pri peci.“ No aj cez odpor manžela Fedora odišla. Na stavbe pracovalo množstvo robotníkov aj robotníčok. Tu prvý raz pocítila ducha kolektívu a začala chápať zmysel slova súdružka ako ju všetci volali. „Od tej doby, čo som prišla na stavbu, neopúšťal ma ani na okamih pocit veľkej, všeobsiahlej radosti, poznania, že som užitočná ľuďom, z ktorých každý je mi priateľom a súdruhom“ – tak neskôr spomínala na toto obdobie. Že ten agitátor z komunistickej strany mal skutočne pravdu, sa presvedčila až po návrate do Ufy. Aké bolo jej prekvapenie, keď na mieste niekdajšieho Úradu práce našla sídliť miestny priemyselný podnik a namiesto fronty nezamestnaných tabuľu z nápisom – „Prijímajú sa ihneď robotníci z týchto odborov:“ a za tým dlhokánsky zoznam. Aj Fedorovi sa darilo. Kúpil sebe aj jej pekné šaty, prenajali si byt, neskôr kúpil aj bicykel.
.
No sa v praxi ukázalo, že vedomie sa naozaj omeškáva za bytím. Ani celá rada pozitívnych zmien v živote pracujúcich ešte nestačila na odstránenie všetkých neduhov a starých spôsobov myslenia. „Ty Júlia len seď doma a zaoberaj sa domácnosťou.“ Presviedčal Fedor svoju ženu, aby nepracovala lebo on zarába teraz dosť. No Júlia sa za ten čas zmenila viac než jej muž. Ťahalo ju to do pracovného kolektívu. Akokoľvek ju Fedor presviedčal, aj tak sa stalo po jej. Stala sa upratovačkou v závodnej jedálni. Tam si všimla nástenku s oznamom: „PRÍJMAJÚ SA POSLUCHÁČI NA ROBOTNÍCKU FAKULTU. ROBOTNÍK, ROBOTNÍČKA – ŠTUDUJ!“ „Chcem študovať!“ – povedala predsedkyni. „Nezdoláš robotnícku fakultu. Tvoje vzdelanie nie je valné a máš dieťa a muža. Tak či tak učenie necháš!“ Na takéto reči predsedkyne reagoval vedľa sediaci vedúci pracoviska Vasiljev: „Postupuješ nesprávne, nekomunisticky. To nič neznamená, že je nevzdelaná. Revolúcia otvorila všetkým cestu ku poznaniu. Poznáš odkaz súdruha Lenina: každú kuchárku musíme naučiť riadiť štát. A ty nechceš pustiť Jegošinovú na robotnícku fakultu…“
.
„Nič z toho nebude, pre neprospech ťa vyhodia hneď v prvý mesiac“ – ani takéto slová jej vlastného muža ju neodradili od štúdia. Úspešne ukončila robotnícku fakultu a sám Vasiljev jej dal doporučenie do Sverdlovského metalurgického ústavu.
.
„Čo si si to zase zamanula! To mám ísť s tebou až na Ural? Si vyber: rodina alebo štúdium!“ – rozhneval sa Fedor. Z rodinných dôvodov žiadala o prerušenie štúdia. „Uč sa, potom nám poďakuješ. Si priata na Uralský energetický ústav“ – znela odpoveď vedúceho. Presvedčilo ju to. Už niet cesty späť. Bude študovať stoj čo stoj. Cez zimu sa Fedor aj so synom presťahoval za ňou na Ural. Súčasťou štúdia bola prax v Horno-isetskom železiarskom závode. Tu nastúpila do kurzu špecializácie vo zváračskom oddelení. Nikto a nič už nezastavilo jej cestu k vede. A nie len k vede. Tu vôbec prvý raz v živote navštívila divadlo. Videla hry Eugen Onegin, Rigoletto, Cárska nevesta, Aida… Štúdium ukončila výborne ziskom titulu strojného inžiniera pre zváračskú výrobu. Mala 36 rokov. Jej syn práve vstupoval na vysokú školu, ona ju práve ukončila. O ňu sa nik v detstve nestaral – či bude človek dobrý alebo zlý. Jej syn bol obklopený starostlivosťou a vzdelávaním. V lete pionierske tábory, v zime divadlo. Pre milióny takých detí a mládeže ako jej syn sa stavali továrne, domy, kopali zavlažovacie kanály a sadili záhrady. Jemu patrila budúcnosť. A ona šla celý čas vlastne spolu s ním.
.
Uralské závody na výrobu ťažkých strojov – od roku 1939 to bolo jej nové pracovisko. Začatú prácu na zavádzaní automatického zvárania prerušila II. svetová vojna a príkaz prejsť na vojenskú výrobu. Pre Júliu a ostatných pracovníkov závodu do vtedy neznámu. Výroba tankov.
.
Tanky, tanky, tanky… Ona ako vedúci technológ zvárania a za ňou celé pracovisko s jedinou úlohou – vyvinúť technológiu zvárania 90mm hrubej pancierovej ocele, aby bol zvar rovnako pevný ako sama oceľ, lebo inak bude tank pre nepriateľa v mieste zvaru priestrelný. Rozpracovanie technologického procesu, výroba tanku, testy na skúšobnej strelnici, trhliny na plášti tanku. Návrh technologického postupu od začiatku, skúšobný zvar, vznik pórov – nepodarok. Stále dookola hľadanie optimálnej technológie. Práca bez prestávky na tri zmeny. Skúšanie nových elektród, zváracieho prúdu, hĺbky závaru… V rozhlase vysielajú Stalinov prejav. Priotráveného zvárača rýchlo vynášajú na čerstvý vzduch. Znie hukot továrenskej sirény oznamujúcej koniec zmeny. Nikto nereaguje, všetci pracujú ďalej nie do kedy môžu, ale do kedy treba. Ďalšie testy. Tentoraz sú vo zvaroch vzduchové bubliny. Celú prácu musia začať odznova. Pracovný deň nemá hranice. Spí sa priamo v továrenských dielňach v kúte na dlážke. Konečne sa začalo zváranie dariť. Prvý, druhý, piaty, desiaty tank. Všetky v poriadku. Produktivita práce stúpla dvojnásobne. Plný vlak tankov odchádza z továrne na front. A za ním vlak s vojakmi – robotníkmi z továrne. Do závodu prichádzajú ženy z okolitých kolchozov. Julia Jegošina ich organizuje do ženských zváračských brigád. Tu sa pohľad na zváranie ako „mužské“ povolanie zrazu zmenil.
.
Prichádzajú prvé správy z frontu. Syn Míťa padol. „Jegošinová si silná žena. Nesmieš sa vzdať. Musíš pracovať. Dobre vieš, pre čo tu my všetci pracujeme.“ – znejú slová vedúceho závodu Vladimira Nikolajeviča. Nasledujú ešte roky vojny a prác na neustálom vylepšovaní konštrukcie tankov a spôsobu výroby. A všetkému vo zváračskej dielni šéfuje ona Julia Jegošinová – strojná inžinierka, zváračka, konštruktérka.
.
Tanky z Uralskej továrne prešli od Stalingradu až do Berlína. Jegošinová sa dozvedá, že z vďaky za oslobodenie je jeden z nich, „jej“ tankov, umiestnený na námestí v Prahe pred Štefánikovými kasárňami na Smíchově. Vojna sa sotva skončila a ona pracuje na novom zadaní. Previesť továreň na mierovú výrobu bagrov pre povrchovú ťažbu uhlia. 1. mája 1947 je hotový prvý bager. Sériová výroba sa začína. „Aj keď som prežila veľa ťažkého, aj keď moja cesta bola ťažká, som dnes veľmi šťastný človek. Viem v mene čoho žijem, pracujem a tvorím, lebo všetky svoje sily dávam najsvetlejšej, najvyššej a najspravodlivejšej veci na svete – víťazstvu komunizmu.“ To sú slová z prejavu Julie Jegošinovej pri preberaní Stalinovej ceny za jej prácu.
.
Zinaida Petrovna Menšikovová, Alexandra Štyrovová – tkáčky
.
Bolo to už po II. svetovej vojne na začiatku povojnovej päťročnice. Do textilného závodu v Trechgorke nastúpili dve nové tkáčky Zinaida a Alexandra. Cez vojnu sa „vyučili“ tomuto remeslu v zázemí. Ani nie tak remeslu, lebo vtedy sa v textilkách vyrábala gáza a obväzy pre front. Hlavné čo sa naučili bola disciplína, pracovitosť, schopnosť prekonávať problémy a vôľa tvorivo pracovať z vlastnej iniciatívy a nie donútenia zhora. Takže keď celá továreň prešla na mierovú výrobu – súkno, vlna, hodváb, markyzety, samet, satina a flanely pre pracujúcich – bola to pre obe výzva na niečo nové a nie strašidlo niečoho nezvládnuteľného. Na konci päťročnice sa pýšili titulom Najlepšia tkáčka Sovietskeho zväzu.
.
Zinaida a Alexandra začali ako prvé pracovať na 16 tkacích stavoch súčasne. Až po nich prešli na tento spôsob práce aj iné tkáčky. Desaťtisíce metrov látky každý deň nad plánovanú normu sa takto vyrobilo. A to takmer od počiatku päťročnice. Za ten čas to boli v celom ZSSR milióny metrov látky nad plán. V dobe keď v celej tejto obrovskej krajine boli státisíce otrhaných detí a sirôt.
.
Všetko začalo výzvou Leningradských robotníkov: „Päťročnicu za štyri roky!“ Aj na Trechgorke sa potom u riaditeľky Anny Saverjanovej konala porada priekopníkov vysokého majstrovstva, vysokej produktivity práce. Tu vystúpila aj Zinaida: „Päťročnicu, súdruhovia, splním za tri roky a dva mesiace. Všetko mám prepočítané.!“ A už aj – ona žena – navrhla celú radu technických úprav stroja. Spoločne so Štyrovovou vymysleli nový spôsob riadenia na tkacích stavoch čím sa znížil počet prevádzkových zastávok stroja.
.
Upravili konštrukciu útkových vidličiek čím znížili počet ručných operácií po spustení stavu. K stavom pridali ešte jeden zásobník, aby bol vždy v zásobe jeden rezervný zvitok nite. Presadili si aj zmenu konštrukcie spúšťacieho mechanizmu, aby stačila menšia sila a kratší čas na pohyb spúšťacej kľuky. Takto sa čas na výrobu určitého množstva plátna znížil o polovicu!
.
Ako povedala Zinajda „… mám to prepočítané!“ To sú veľmi významné slová. Lebo od nepamäti boli „ľudia pracujúci fyzicky“ a „ľudia pracujúci duševne“. Ale Zinaida Petrovna Menšikovová už pracuje tvorivo, pracuje hlavou. U nej ako aj iných sovietskych pracovníkov sa fyzická a duševná práca spája do jedného organického celku – ruší sa tu protiklad medzi fyzickou a duševnou prácou. Premyslela postup všetkých operácii. Dokáže urobiť okamžite správne rozhodnutie. Správne rozlíšiť čo je v danom okamihu podstatnejšie – či ísť odstrániť roztrhnutú niť na jednom stroji alebo opätovne spustiť druhý zaseknutý stroj. Preto pracuje produktívne. No nie preto, že by robila tvrdo fyzicky. Ona pracuje hlavne inteligentne. Nie je to zbytočné pobiehanie od stroja k stroju. Presnosť a plynulosť pohybov jej ženského tela. Zinaida pracuje jednoducho krásne. Aj sám minister textilného priemyslu sa prišiel pozrieť na jej prácu. Zinaida dobre vedela, že minister sa pozerá ako pracuje. No tkala akoby nič. Jej práca v ničom nestratila pokoj a rytmickosť. Pohybovala sa medzi „svojimi“ tkáčskymi stavmi veliteľským krokom sebaistého hospodára. Potom prehovoril minister: „Aká to bude hojnosť výrobkov, keď všetci začnú takto pracovať. Tu je vidieť vládu nad strojom.“ Skutočne Zinaida už nebola tá podsúčiastka stroja ako Marx nazval robotníka v Manifeste. Bola kultúrny človek, rovnoprávny s kýmkoľvek iným, ženou – občiankou socialistického štátu sovietov. Ktorá žena v textilnom priemysle, v bavlnárstve niekde v USA by toto o sebe mohla povedať? Nie je existenčne závislá na svojom manželovi ako rada žien v kapitalizme. Pred svadbou povedala svojmu ženíchovi: „Vezmi na vedomie, že budem pokračovať vo verejnej práci. To mi zaberie riadne času. Upozorňujem ťa na to dopredu… Nemôžem inak, nemám záujem žiť inak…“
.
Mala pätnásť rokov keď v roku 1941 nastúpila do textilného priemyslu po napadnutí ZSSR fašistami. Od vtedy nepretržite prenikala do tajov techniky. Študovala, navštevovala vedecko – technické krúžky, ktoré po vojne často aj sama viedla ako majsterka pre iné nové robotníčky.
.
Vzdelávanie sa, rozširovanie duševného obzoru je hlavná príčina jej úspechu. A je človekom politicky uvedomelým. Pýši sa titulom stachanovkyňa. Vďaka vlastnej produktívnej práci dostala priestranný byt. Má kvalitné krásne šaty a obuv. Je človekom spoločensky uvedomelým. Pracuje hlavne pre blaho spoločnosti a nie svoje individualisticky obmedzené ciele. „V čom je šťastie? Budem mať ešte jedny nové šaty, budem mať ďalšie nové veci… Môže ma snáď toto uspokojiť? Ale obliecť vďaka vlastnej práci ešte pätnásťtisíc sovietskych žien do nových šiat, pocítiť ich radosť… Ó, aká to je veľká duševná rozkoš! Cítiť, že nezaberáš zbytočne miesto na zemi, že prinášaš úžitok svojmu ľudu, svojmu štátu, sovietskej vláde, že ťa ľudia potrebujú – to je skutočné šťastie.“ – tak uvažuje tkáčka Menšikovová. Toto ju ženie dopredu. Tlkot jej malého ľudského srdca splynul s tlkotom obrovského srdca sovietskej vlasti. Niet divu, že práve ju zvolili do moskovskej oblastnej Rady a jej účasť na verejnom živote ešte vzrástla. Ona a ďalšie tkáčky Štyrovová, Dubjagová, Grafovová, Šarapovová, Žebaldovová a učnica Želtovová dosiahli v tkaní technický prevrat. Rýchlosť stavov sa po konštrukčných zmenách zvýšila zo 184 na 190 otáčok za minútu. Objem výroby jedného stavu vzrástol z 19,8 metra za 8 hodín na 23,5 metra. Teda o 18,7%.
.
Nataša Dubjagová bola zvolená ako delegátka sovietskych žien na kongres odborových textilných organizácii do Poľska. Odborne informovala o nových pracovných metódach v sovietskom textilnom priemysle. Západní novinári ani neverili, že táto inteligentná, kultivovaná žena so spôsobmi je obyčajná tkáčka. Tvrdili, že je určite inžinierka. Nataša sa musela postaviť ku tkáčskemu stavu spustiť ho a začať tkať. Až potom jej uverili. Taký priepastný bol rozdiel medzi textilnou robotníčkou zo socialistického Sovietskeho zväzu a textilnými a aj inými robotníčkami v kapitalistických štátoch.
.
Pri pohľade na jej prácu nasledovala ďalšia nahlúpla otázka západných novinárov: „Prečo sa tak ponáhľate?“ „Ja sa neponáhľam, ja rýchlo pracujem, lebo som dobre zvládla techniku. Pomalá práca ma nudí. Prečo pracovať pomaly, keď môžem pracovať rýchlo a priniesť väčší úžitok svojej socialistickej vlasti? Pozerám sa na svoju prácu ako na štátne dôležitú. My, sovietsky ľudia, sa tak všetci pozeráme na svoju prácu…“ – odpovedala Nataša Dubjagová.
.
Zulfia Umidovová, Nadežda Kotelnikovová – lekárky
.
Bolo to v Budapešti počas Druhého medzinárodného kongresu žien. Na schodoch sa stretli dve ženy. Sovietska delegátka profesorka Zulfia Umidovová a iránska delegátka Mariam Firuzová. Prvá prehovorila Mariam: „Ty Zulfia si veľmi šťastná… Naše krajiny spolu susedia, ale naše životy sa líšia ako deň a noc.“ Ktovie, možno si mladá Iránka spomenula na zákon podľa ktorého ženy nesmú voliť a byť volené. Také niečo už pre ženy sovietskych stredoázijských republík dávno neplatilo. Mariam videla Zulfiu prvý krát. Vedela o nej len to, že je z krajiny sovietov. A že je šťastná.
.
V jej rodnom sovietskom Uzbekistane jej všetci hovoria „jurak dochtr“ – „lekárka srdca“. Pracuje ako kardiologička a výskumná pracovníčka. V detstve by jej to nik nepredpovedal. Jej negramotná matka Emul-Chajat ju od malička učila múdrostiam vtedajšieho Uzbekistanu pod nadvládou cárizmu. „Uzbečka nemá o čom snívať, má iba pamätať na svoje miesto a poslúchať muža. Má nosiť na hlave parandžu a riadiť sa zákonmi šariatu.“ – to bola celá výchova mladej Zulfie.
.
Prišli roky veľkých zmien. Revolúcia, občianska vojna… Stala sa ošetrovateľkou v nemocnici červenej armády. Nastala nová sovietska doba. Ďalšiu cestu si zvolila sama bez váhania. Stala sa študentkou Taškentského lekárskeho ústavu. Najviac ju zaujala tajomná činnosť srdca. Ujal sa jej profesor Alexandr Nikolajevič. „Vy máte veľké vlohy na vedeckú činnosť, doktorka Zulfia. Zostanete pracovať v ústave. Budete mi pomáhať.“ – často jej hovoril. Ona však požiadala o preradenie do 2. kliniky na predmestí Taškentu. Neskôr sa to ukázalo ako veľmi prezieravý krok. V tej dobe bolo ešte v tejto časti ZSSR málo lekárov. Medicína medzi obyvateľstvom strednej Ázie nemala dôveru. Stále sa verilo miestnym liečiteľom tzv. „tabibom“ podávajúcim podľa zaostalého obyvateľstva všemocné „sürge“ čo bolo obyčajné preháňadlo.
.
Zulfia, aby vôbec mohla začať s lekárskou praxou sa stala akousi agitátorkou medicínskej osvety. Prechádzala všetky okolité osady tzv. „kyšlaky“, kde agitovala u obyvateľstva, na zhromaždeniach žien a pod. Uzbečka – lekárka. To bol pre mnohých zázrak. Všade vysvetľovala čo je to tá moderná medicína a že netreba veriť tabibom. A všade kde prišla liečila zadarmo podľa nariadení sovietskej vlády. Zatiaľ čo tabibovia zo svojho „liečenia“ ťažili. Dobrá povesť o nej sa zakrátko rozšírila po celej oblasti. Za „dochtrem“ začali chodiť všetci. Začala byť váženým človekom.
.
Z nemocnice sa musela vrátiť do Lekárskeho ústavu. Bolo treba učiť mládež z okolitých kyšlakov prijatú na štúdium medicíny. Prednášky boli v uzbeckom jazyku. To bola veľká chvíľa, keď na prednáškach Zulfie Umidovovej možno po prvý raz v dejinách prehovorila veľká veda uzbeckým jazykom.
.
V tej dobe sa riaditeľom ústavu stal profesor Slonim. Poveril ju veľkou výskumnou úlohou. „Mám pre vás významnú úlohu. V západnej Európe sa medzi niektorými vedcami objavujú názory o tzv. „tropickom srdci“. Tvrdia že Európania ako vyššia rasa sa nemôžu prispôsobiť tam, kde žije nižšia rasa, lebo vraj majú iné srdce. A i u nás sa vyskytli takýto milovníci medicínskej exotiky študujúci v Taškente „tropické srdce“. Vašou úlohou je túto rasistickú rozprávku vyvrátiť.“
.
Začala sa mravčia práca. Lebo Zulfia na rozdiel od vedcov „vyššej“ rasy hľadala pravdu a nie najjednoduchšie vysvetlenie. Pamätala si myšlienku Marxa, že „vo vede niet ľahkej cesty, a len ten to sa nebojí šplhať po jej strmých chodníčkoch môže dosiahnuť je svetlé výšiny.“ Po podrobnom výskume došla k záveru, že rozdiel nie je v stavbe srdca. Príčinou srdečných problémov je rozdielna životospráva potrebná na prispôsobenie sa tropickým podmienkam. V Moskve získala vedeckú hodnosť kandidáta profesúry lekárskych vied.
.
Cez vojnu sa starala o siroty prevezené z Ukrajiny do Uzbekistanu. Zariadila, aby si ich lekári z ústavu zobrali k sebe domov. Sama si osvojila malého Ukrajinca Borisa.
.
Chlapec postupne zabudol na vojnové hrôzy. Najviac sa Zulfia radovala keď sa jeho tvár opäť zaoblila a zružovela. Boris sa s ňou hral a smial sa. „Oja“ (po uzbecky matka) jej začal hovoriť. Po vojne ju zvolili za predsedníčku mestskej rady. Aké je jej šťastie, keď telefonuje na sovietske ministerstvo zdravotníctva a v telefóne sa ozve „tu námestníčka ministra zdravotníctva Umarovová.“ Jej prvá študentka. Ako mladé dievča nastúpila do jej skupiny na štúdium medicíny. Teraz je významný štátny činiteľ. Mala pravdu iránska žena. Lekárka, výskumníčka, profesorka, „Oja“ Zulfia Ibrahimovna Umidovová je šťastná. Dramatické zmeny prebiehali aj na opačnej strane Sovietskeho zväzu – na severe v Yakutsku, za polárnym kruhom na Čukotke a Tajmíre. Od roku 1924 tu pôsobila lekárka Nadežda Kotelnikovová – chirurgička a gynekologička. Podobne ako na juhu Zulfiu Umidovovú aj Nadeždu na severe čakala zaostalosť, predsudky a nedôvera voči medicíne – dedičstvo cárizmu. „Zoceľte svoju vôľu, buďte vytrvalá a trpezlivá, dôverujte svojím silám. Nakoniec budete víťazom.“ Takto ju vyprevádzali profesori v Moskve.
.
Po príchode do Yakutska zažila šok. Nemocnicu našla prázdnu. Sestričky a ošetrovateľky sedeli, nikto sa na nich neobracal. Miesto lekárskeho špecialistu tu bolo mladé dievča akurát prišlé z univerzity. Ľudia sa liečili u mastičkárov, ktorí roznášali o lekároch nezmyselné klamstvá.
.
Až raz k nim priniesli lovca medveďov z rozpáraným bruchom. Ku operácii sa zhromaždilo množstvo ľudí z okolia. Operácia sa musela Nadežde vydariť za každú cenu. Bola to otázka osudu a prestíže modernej medicíny v tomto zaostalom kúte sveta. Operácia sa vydarila. Lovec pomohol lekárke vytvoriť autoritu. Počet pacientov v nemocnici začal narastať. Mastičkári začali byť zbytoční. To bolo prvé veľké víťazstvo. Nadežda úlohu splnila. Medicína získala dôveru.
.
Čoskoro prišlo rozhodnutie, že je presunutá za polárny kruh, kde je tiež potrebná okrem lekárskej pomoci aj osveta pred vplyvom miestnych šamanov. Tu bola jediný lekár na rozlohe niekoľko desaťtisíc kilometrov štvorcových. Povinnosti ani priamo nesúviseli z medicínou. Učila miestne obyvateľstvo – Tungusov – umývať sa, čistiť si zuby a prehovárala ich, aby dávali deti do školy. Dokonca objavila sírovodíkový prameň, kde neskôr postavili kúpele. Ako lekárka si dôveru získala medzi Čukčami – asi najpoverčivejším sibírskym národom. Celá vec spočívala v strachu mladej prvorodičky Rulteny pred pôrodom v nemocnici. Šamani jej nahovorili, že zlí duchovia sa o tom dozvedia a kruto sa pomstia matke aj dieťaťu. Mnoho námahy stálo Nadeždu presviedčanie. Nakoniec cez vyhrážanie šamanov aj príbuzných Rultena išla do nemocnice. Bez lekárskej pomoci by pôrod neprežila. Už na celý život si lekárka Nadežda Kotelnikovová zapamätala Rultenu – prvú ženu ďalekého severu, ktorá rodila v nemocnici. Vtedy aj ona pocítila vznešenosť budovania socializmu a šťastie, že kladie svoje malé tehly do veľkej stavby komunizmu.
.
Eugénia Michajlovna Kadomská – učiteľka
.
Jej prvé pracovisko predstavovala malotriedka v dedine Devleťakov v Tambovskej gubernii. Sem prišla v roku 1901 ako šestnásťročná. Práve ukončila diecéznu školu. Po nástupe ju najviac neťažila nedôvera a ostražitosť zverených detí, ale sebeckosť majiteľov školy. V tej dobe totiž v cárskom Rusku na dedinách boli budovy škôl často v súkromnom vlastníctve kulakov, ktorým vedenie obce platilo nájom. Ak nezaplatili, tak kulak proste školu zatvoril. Raz dokonca vyhnal deti aj s ich učiteľkou Kadomskou rovno počas vyučovania.
.
Aj tak mala učiteľské remeslo rada. Deti si ju postupne zamilovali. Bola prísna nie len na ne, ale aj sama na seba. Takto v deťoch prebudila túžbu po poznaní. Podarilo sa jej dostať na vysokoškolské učiteľské kurzy. Popri tom si zarábala súkromnými hodinami. Na vysokej škole spoznala riaditeľa školy Sergeja Alexejeviča Čaplygina – neskoršieho sovietskeho vedca a Hrdinu socialistickej práce. Kurzy skončila Eugénia v roku 1912. Nastúpila na gymnázium v Malojaroslavke v Kalužskej gubernii.
.
To bolo typické malomeštiacke sídlo – medzi učiteľmi nazývané aj mŕtve pásmo. Veľa kostolov, priemyselný podnik ani jeden. Pánmi mesta kupci, úradníci a a iní špekulanti. Záujmy ľudí do krajnosti obmedzené. Čím formálnejšie sa ako učiteľka chovala tým pre ňu lepšie. Tvorivosť sa netolerovala. Natlačiť študentom do hláv čo bolo v jednej hrubej učebnici a ani o chlp viac niečo inšie.
.
A zrazu sa to skončilo. Veľká októbrová socialistická revolúcia jej otvorila dvere učiteľovania dokorán. Tvorivosť, nové obzory. Akoby ona sama bola žiačkou v nejakej veľkej škole.
.
Dostala sa do tzv. školskej kolónie ako učiteľka a vychovávateľka. Mala na starosti najmladšiu skupinu – 8 ročné deti, väčšinou siroty. Jej úloha znela vychovávať nového človeka – budovateľa socialistickej spoločnosti. Doobeda vyučovala, poobede organizovala prechádzky, hry, besedy a spoločné čítanie. Učila ich pracovať v kuchyni, v záhrade, starať sa o dobytok. Deti viedla k družnosti, povinnosti a cti. Takto prechádzali z ročníka do ročníka. Boli z nich pionieri a potom komsomolci. Zvlášť literatúru považovala Eugénia za významný nástroj výchovy. Literatúra jej dávala široké možnosti komunistickej výchovy žiakov. Pomáhala im pochopiť a osvojiť si ideový zámer diela. Formovala ich pomer k chovaniu a jednaniu jednotlivých hrdinov. Takto usmerňovala cítenie, myslenie a vôľu žiakov.
.
Ani v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny neustala v pedagogickej činnosti. V dedine Ogarevo – Počkovo viedla okresné združenie mladých učiteľov ruského jazyka a literatúry, ktorým pomáhala zvyšovať kvalifikáciu.
.
Po vojne dostala miesto v Moskve v 416. škole. V tej dobe jej bol udelený titul zaslúžilej učiteľky Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Gratulácie prichádzali zo všetkých časti ZSSR od jej bývalých žiakov. Jedna z jej bývalých žiačok Vera Kuzminična Jefremovová, tiež učiteľka, na schôdzi mladých pedagógov z tribúny vyriekla tieto slová: „Učiteľ musí byť náročný a spravodlivý. Snažila som sa vypestovať v sebe tieto dve vlastnosti. Chcem sa podobať svojej milovanej učiteľke Eugénii Michajlovne Kadomskej.“
.
Jej vtedajšia žiačka Nataša zase napísala: „Pre mňa znamená literatúra omnoho viac než obyčajný školský predmet. Bez čítania si nedokážem život predstaviť a cítim, ako po každej prečítanej a na hodine alebo krúžku rozobranej knihe sa môj rozhľad rozširuje a niekedy sa dokonca mení môj názor na tie či onaké životné javy.“
.
Sama Eugénia Michajlovna je šťastná, že sa jej podarilo vštiepiť svojím žiakom lásku ku knihám a naučiť ich čerpať z kníh to dobré, čo pomáha každému človeku, aby sa stal šľachetným, smelým a silným. A to je hlavná úloha učiteľa literatúry. Jej osobné sa úplne zlialo so spoločenským. Zaslúžene bola vyznamenaná Leninovým rádom za vynikajúcu prácu.
.
Jekaterina Jemeljanovna Gončarenková – banská inžinierka
.
„To boli najväčšie dni v mojom živote.“ Tak začala rozprávanie o sebe Jekaterina. Mala na mysli obdobie Mimoriadneho VIII. zjazdu sovietov Zväzu SSR. Zjazd schvaľoval Hlavný zákon ZSSR – Ústavu socialistického štátu robotníkov a roľníkov. Ju zjazd zvolil do redakčnej komisie na čele so Stalinom. „Akou radosťou žiarila tvár Jozifa Vissarionoviča, keď jednoduchí ľudia, zástupcovia ľudu, predkladali svoje návrhy o budúcom zákone. Každý článok Ústavy, každá veta, každé slovo bolo podrobené posúdeniu.“ – spomína si Gončarenkovová.
.
Jekaterina vystúpila s návrhom na zmenu článku 132. Ústavy. Pojednával o vojenskej povinnosti. „Povinnosť to nie je správne slovo. To nie je to slovo.“ – pomyslela si Kaťa. „Pre nás sovietskych ľudí neexistuje povinnosť. Spoločne so svojimi ohromnými a svetlými právami na prácu, odpočinok a vzdelanie prijímame na seba tiež záväzky, sväté záväzky voči vlasti. Tak to musí byť zapísané v Ústave.“ Tento návrh predniesla pred komisiou, pred samotným súdruhom Stalinom. Návrh bol priaty.
.
V ktorom kapitalistickom štáte vtedy alebo dnes by to bolo možné? Aby dcéra zámočníka na železničnej stanici, ktorej prvé povolanie bolo tiež zámočníctvo predkladala návrhy ústavy priamo najvyšším štátnym predstaviteľom? V žiadnom. Už v tej dobe sa Kaťa stala vodkyňou miestnej komunistickej mládeže.
.
Od mladosti snívala a smelo si počínala. Jej pracovný život sa začal presne v roku nástupu prvej päťročnice. Smelo si počínať sa proste žiadalo od štátnika, akademika aj zámočníčky. Preto nikoho neprekvapilo, keď spolupracovníkom v depe oznámila, že ide študovať za banskú inžinierku. „Rozhoduj sa, kráčaj …“ – to bolo heslo robotníkov. Jediný kto sa strašne divil rozhodnutiu tohto priebojného dievčaťa bol starý profesor ešte z doby cárizmu. „To je odjakživa mužská práca.“ – bol jeho argument. Ju však lákal boj o uhlie šíriaci sa celou krajinou. Nič nezastavilo Katino úsilie. Prijímacie skúšky, roky usilovného štúdia a na ich konci diplom banského inžiniera a cestovný doklad na prácu v Donbaskej panve v šachte „Dzeržinka“.
.
„My sme mladí hospodári“ – pod týmto komsomolským heslom nastupovala do práce. Dovtedy bolo uhlie ako uhlie. Na rozdiel od strojov, topánok a iných výrobkov sa pri uhlí nerozlišovala kvalita. Nekvalitné uhlie – nekvalitný koks – menej železa a ocele. Kvalitné uhlie – kvalitný koks – viac železa a ocele. Takto to išlo na striedačku. Výroba ako na hojdačke. V čase obrovských plánov a rastúcich potrieb obyvateľstva. Ťažba nad plán bola na šachte „Dzeržinka“ bežný jav. Ale čo kvalita? Koľko hlušiny ešte obsahovalo vyťažené uhlie? „Pochod za kvalitu, za česť dzeržinskej značky“. Zorganizovala komsomolskú brigádu technickej kontroly. Čoskoro z hutníckych závodov prestali chodiť sťažnosti na nekvalitné uhlie. I starí baníci vysoko cenili iniciatívu mladej Gončarenkovej. Pochopili, že to nie je len pekná novota, ale zásadná zmena v celom spôsobe ich doterajšej práce – prechod ku práci socialistickej, práci uvedomelých hospodárov na svojom pracovisku. Práci významnej zo štátneho hľadiska.
.
„Ty sa vieš biť za nové, máš pred sebou veľkú budúcnosť, preto ťa posielame na zjazd strany ako delegátku“ – oznámil jej stranícky dôverník, že ju baníci zvolili za svoju zástupkyňu. Veľké víťazné čísla tretej päťročnice od jej počiatku zaznamenávala šachta Dzeržinka. A nad tým všetkým jej vedúca banská inžinierka Jekaterina Jemeljanovna Gončarenková. Koľko nových plánov a návrhov vytvorila ona a celý pracovný kolektív. Všetko napísané, prerátané a narysované. Už len zhmotniť tieto predstavy o novej lepšej, ľahšej a produktívnejšej práci. Premeniť čísla a čiary na výkresoch na nové stroje a automatické linky. Každý baník, inžinier a vedúci pracovník na nič iné nemyslel. Mnohým už nebolo dopriate zrealizovať plody vlastného rozumu. Vypuknutie II. svetovej vojny. Svätý záväzok k obrane vlasti navrhnutý Gončarenkovou do Ústavy sa prihlásil o slovo. Po zabratí Donbasu fašistami pokračovala v boji o uhlie v baniach pri Karagande v sovietskom Kazachstane. Bola vymenovaná za námestníčku riaditeľa. Novátorstvo a umenie pracovať s masami boli hlavné nástroje úspechu.
.
Tisíce kazašských kolchozníkov prichádzalo do baní ťažiť uhlie. Ubytovať ich a naučiť baníckemu remeslu boli hlavné úlohy pre Gončarenkovú. Mala čosi cez 30 rokov no mladí Kazachstanci – často len učni z kolchozov – ju volali „apa“ – „matka“.
.
Neprešiel ani rok a ťažba sa zvýšila dvojnásobne. Viac uhlia – viac železa – viac radosti. Viac uhlia – viac železa – viac tankov. Takto sa mierová matematika zmenila na vojenskú. Pre sovietskych ľudí bol našťastie výsledok rovný víťazstvu.
.
Návrat do Donbasu bol strašný. Ruiny všade dookola. Z každej šachty najprv vyčerpať milióny kubíkov vody, potom začať výkopy ručne bez strojov. Keby ich bol naukladal do radu za sebou vznikne tunel z Donbasu na východnej Ukrajine do Paríža. No to nebol najväčší problém. Stroje sa už len dajako priviezli vlakmi z továrni na Urale. Ľudia chýbali. Neraz predtým čítala Stalinove myšlienky, že „najcennejším kapitálom sú ľudia, kádre.“ Jekaterina na seba zobrala úlohu organizovať školenia nováčikov v baníckom povolaní a vytvoriť im životné podmienky aj napriek ťažkej bytovej kríze. Celé dni chodila po rampách uhoľných dolov, potom po izbách ubytovne. Všade všetko puntičkársky prezerala a hovorila s pracovníkmi. Ostré rozhovory boli každodennou záležitosťou. Neporiadok na ubytovni, chýbajúce zrkadlá na dievčenských izbách, omeškávanie v rekonštrukcii areálu banských dolov, zanedbávanie výsadby zelene, nedokončené kultúrne stredisko. Na prvý pohľad taľafatky.
.
No vytvorenie kultúrnych podmienok pre učňovskú mládež a baníkov prichádzajúcich z frontu prinieslo vynikajúce výsledky. Do konca päťročnice bane prekonali výsledky ťažby pred vojnou. Ľudia, ktorí prišli pracovať na Donbas z celej Ukrajiny tu boli ako doma. A banská riaditeľka Jekaterina Jemeljanovna Gončarenková má na tom veľký podiel. Teší sa vážnosti u všetkých baníkov. Keď boli voľby do Najvyššieho sovietu Ukrajinskej SSR bez váhania ju zvolili ako svoju zástupkyňu, riaditeľku, inžinierku a boľševičku. A ešte ďalšiu ženu – traktoristku Pašu Angelinu. Traktoristka a inžinierka ako štátne činiteľky. To bol obraz sovietskej ženy na konci 40 – tych rokov.
Ivan Gaľa
zdroj: kss.sk
pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>