Zápas s nezamestnanosťou a dôsledkami kupónovej privatizácie, významná súčasť programu KSS

akcia_w www.ipolitika.sk

Komunistická strana Slovenska je síce už dve desaťročia súčasťou politického života na Slovensku, ale zatiaľ má v oblasti prípravy efektívnej organizácie volieb veľa nedôsledností a pomerne značné rezervy. Do Národnej rady Slovenskej republiky sa dostala len raz a to v rokoch 2002 – 2006, keď so ziskom 7,4% obsadila v NR SR 11 poslaneckých miest. V dôsledku toho je pochopiteľné, že tak v prípade viacerých prezidentských ako aj regionálnych volieb boli jej doterajšie výsledky ďaleko za úrovňou pôvodného očakávania svojich členov , najbližšieho elektorátu i pomerne značného počtu občanov SR.

Pod túto skutočnosť sa podpísalo viacero objektívnych i subjektívnych faktorov. Značne deštruktívnym bol najmä extrémne koncentrovaný tlak rôznorodých pravicových síl v priebehu deväťdesiatich rokov. Boli to práve k moci nastúpivšie pravicové i stredopravicové sily a zoskupenia, ktoré sa po roku 1989, často aj s pomocou médií spravovaných zahraničnými majiteľmi, rozhodli pre otvorenú démonizáciu ľavice všeobecne a Komunistickej strany zvlášť. Strategicky im išlo najmä o zásadné očiernenie historických výsledkov robotníckeho a komunistického hnutia v očiach mladej generácie a postupný rozklad teoretického i hodnotového základu socializmu. Systematická paľba pravicových síl sa pritom dodnes vedie najmä voči všetkému, čo pripomína akékoľvek pozitívne atribúty socializmu. Ide najmä o jeho princíp kolektivizmu a historického optimizmu, s ktorým si po roku 1990 nevedela dať rady.

.
Po určitom čase sa pravicovým silám napokon predsa len podarilo presadiť niektoré antikomunistické zákony (paradoxne aj s pomocou bývalých členov KSČ a KSS) a značne preexponovane medializovať historicky i odborne neopodstatnené tvrdenia o období rokov 1960-1989 ako o rokoch „najtvrdšieho komunizmu“. Išlo to až tak ďaleko, že niektoré osôbky a kreatúry politickej scény na Slovensku, ktoré vo svojom dovtedajšom živote nemali v ruke ani jedinú pôvodnú knihu K. Marxa začali so stotožňovaním komunizmus a fašizmu, ako keby komunistický systém niekde aj skutočne existoval!! Súdny človek by pritom jednoducho povedal: „Klamstvo až sa práši!“ Hovorcovia súčasnej, miestami až extrémnej pravice sú však zrejme práve v tejto oblasti majstri nad majstrov a tak nečudo, že vo svojich prístupoch sa dnes neštítia siahnuť ani po typicky jezuitskom arzenáli prostriedkov a mediálnom vyhrážaní sa funkcionárom ľavicových strán, vychádzajúcich z marxistického učenia i jeho značne modernizovaných prúdov v zahraničí, súborne označovaných názvom „vedecký socializmus“. Práve k tomuto ideovému žriedlu sa od roku 1992 hlási nová Komunistická strana Slovenska.
.
Dnes je už nad slnko jasné, že v dôsledku neľahkých spoločenských a spolu s nimi vedených osobnostných zápasov, sa do vedenia prevratom oslabených ľavicových strán po roku 1990 podarilo presadiť také typy politických vodcov, ktoré tomuto tlaku jednoducho neodolali. Po určitom čase dokonca pristúpili aj na celý rad vnútrostraníckych reforiem a pragmatizmus hraničiaci nielen so zbytočným kompromisníctvom ale aj tzv. dobrými mravmi. Jednoducho odborne, charakterovo a neraz aj intelektuálne zlyhali!
.
Po rokoch sa ukázalo, že pre niektorých z nich sa stala osobná kariéra v hospodársko-ekonomických, vojenských, diplomatických či vedecko-výskumných a univerzitných štruktúrach štátu ďaleko významnejšou a zrejme i finančne výnosnejšou, než principiálny zápas so silami ruinujúcimi záujmy pracujúcich a v celom rade prípadov i záujmy vlastného štátoprávneho národa a prevažne slovanských národností. Neviedli dôsledný zápas s tými, ktorí oslabovali našu ekonomiku formou skrytého či otvoreného rozkrádania a balamutenie občanov kupónovou privatizáciou,
.
www.ipolitika.sk
Z pod týchto, doslova okrádačských praktík, sa mnohí z nás nevedia dodnes oslobodiť, pritom organizácia, ktorá nám do dnešných dní zasiela faktúry za spravovanie účtov bezcenných akcií, jednoducho nepozná hanbu. Veď v tej istej, ňou zaslanej obálke, nájde občan i fotokópiu kupónu „Vaša akcia z kupónovej privatizácie“ s cynickou podotázkou „Nie je Vaša akcia náhodou bez hodnoty?“ Potom nasleduje výzva, aby sme tento kupón ako bezcenný previedli cez príslušné oddelenie pošty, lebo „nemajú žiadnu cenu“! Táto organizácia si pritom dnes ešte stále hovorí „Fond národného majetku“ a tvári sa, že všetko, čo robí, je zamerané na stabilizáciu SR a spokojnosť jej občanov!
.
Je len prirodzené, že po týchto skúsenostiach považuje prevažná väčšina občanov Kupónovú privatizáciu za „najväčšiu lúpež 20. storočia“! Spolu s ňou sa však rozvíjali aj ďalšie, doposiaľ nepotrestané, liberálne, šokové a najmä tak domáce ako aj medzinárodné obchodné špekulácie, z ktorých sa po rokoch vynárajú občiansky, právne i ľudsky neprijateľné „gorilie kontúry“. Išlo najmä o netransparentné odpredaje štátnych či komunálnych podnikov, ba dokonca i robotníckych domov z čias prvej buržoáznej republiky. Do holandských dražieb dostávali občianske zariadenia vybudované aj svojpomocne, resp. brigádnicky v akciách Zet (osvetové zariadenia, materské školy, športové komplexy, turistické základne etc.). Podobné špekulantské siete dnes siahajú aj po niektorých mestských teplárňach a vodných či energetických rozvodných sústavách. Zdá sa, že práve to dnes spôsobuje našim občanom obrovský sociálny stres prejavujúci sa najmä v podobe značnej životnej dezorientácie, apatii a celkovej neschopnosti viesť dôsledný a najmä efektívny boj s nepriaznivými sociálnymi pomermi.
.
Najnovšie údaje hovoria o 400 000 nezamestnaných. Pritom úrady doterajších vlád po roku 1989 v podstate takmer vždy zatajovali, že v dôsledku neschopnosti ich vlastných ekonomických štruktúr a opatrení, sa počet našich pracovných emigrantov v zahraničí pohybuje od 200 do 300 000 osôb. V hypermolochu rôznych štatistických údajov a v spleti zahraničných či domácich zamestnávateľov sa pritom stráca ďalších okolo 30-50 tisíc. Tí už dnes jednoducho osobnostne rezignovali na akékoľvek vonkajšie podnety a zaradili sa tak viac menej dobrovoľne do okruhu sociálne vyhorených či zlomených ľudí (bezdomovcov). Pravdepodobne bude mať preto pravdu Vladimír Mečiar, ktorý nedávno vo svojom vystúpení pred svojimi stúpencami na Kremnických horách (1.1.2012) uviedol, že „Slovenská republika dnes nedokáže uživiť až 750 000 nezamestnaných!“ Nečudo, že pri minimálnom násobku tohto otrasného čísla o jednu či dve vyživované osobnosti stúpa mnohým radovým občanom SR tlak a doslova vrie krv v žilách. V tejto súvislosti vzniká otázka, do kedy sa budú politici zodpovední za tento príšerný stav nezamestnanosti, chudoby a celého radu ďalších sociálno-psychologických príkorí pretŕčať na billboardoch či v predvolebných štúdiách a za peniaze daňových poplatníkov prezentovať svoje, najmä vzájomné spory a diskusné schopnosti?
.
Je skutočne smutné a zároveň povážlivé, že pri takomto počte nezamestnaných občanov rozšírenom o ich rodinných príslušníkov sa zatiaľ na Slovensku nenašla významnejšia politická strana, ktorá by s týmito „obeťami“ beštiálneho, tak nadnárodného ako aj domáceho kapitalizmu, otvorene spolupracovala, podchytila ich a hlavne ukázala východiská z tohto, doslova neutešeného, sociálneho pekla! Prečo je tomu tak? Pre odpoveď na túto otázku dnes na Slovensku ďaleko chodiť netreba. Stačí sa totiž len pozrieť na to, ako sa k otázkam boja s nezamestnanosťou po roku 1990 postavili takmer všetky doterajšie koaličné vlády. V dôsledku toho sa nové a dynamické vedenie KSS rozhodlo zaradiť boj s nezamestnanosťou, chudobou ale aj s negatívnymi dôsledkami kupónovej privatizácie do svojho predvolebného programu a v tomto duchu aktivizovať nie len svoju vlastnú členskú základňu ale aj ďalších občanov SR.
PhDr. Milan S i d o r , CSc.
zdroj: kss.sk
pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>