Wall Street Journal: Limity európskej solidarity

www.ipolitika.sk

Problémy Európy siahajú ďaleko za fiškálne krízy vlád. Európska únia čelí kríze legitimity. Pre WSJ píšu analytik Cato Institute vo Washingtone M. Tupy a predseda SaS R. Sulík.

Problémy Európy siahajú ďaleko za fiškálne krízy vlád. Európska únia čelí kríze legitimity. V mene solidarity sa od Európanov žiada, aby dotovali nezodpovedné správanie, pri  bezočivom porušovaní zmlúv EÚ.  Ak sa chce bruselské veličenstvo vyhnúť úplnému zrúteniu, musí si uvedomiť, že prístup „jedna veľkosť pre všetkých“ už nie je udržateľný.

Aj keď majú európske národy veľa spoločných záujmov, medzi nimi tiež spoločný trh, líšia sa v kľúčových problémoch. Krajiny strednej Európy, baltské krajiny a ďalší z nových členov EÚ sú oveľa chudobnejší ako krajiny západnej Európy. Bohatšie, ustálenejšie národy EÚ sa zvyknú viac starať o prerozdeľovanie bohatstva a ochranu existujúcich sociálnych  práv, zatiaľ čo noví členovia sa starajú hlavne o ekonomický rast a vytváranie bohatstva.

Bremeno regulácií pochádzajúce z Bruselu je preto znepokojujúce obzvlášť pre nových členov EÚ. Sila franko-germánskeho hlasovacieho bloku v Európskom parlamente napríklad zaručuje, že množstvo regulácií týkajúcich sa životného prostredia, zdravia, bezpečnosti a pracovného trhu bude nastavených podľa záujmov a štandardov  krajín západnej Európy. Tieto regulácie sú často neudržateľné pre úrovne ekonomického rozvoja, ocenenia práce a nižšieho životného štandardu krajín východnej Európy.

Preregulovanosť z Bruselu by sa v budúcnosti mohla stať ešte väčším problémom. Lisabonská zmluva v roku 2009 napríklad spravila veľký krok k obmedzeniu autonómie národných vlád v ekonomickej sfére, prevažne v mene „regionálnej politiky“ a dosahovania „ekonomickej, sociálnej a územnej kohézie.“ „Ekonomická vláda Európy“ by, ako teraz navrhujú Berlín a Paríž, išla ešte ďalej v narušení ekonomickej autonómie národov tým, že vlády EÚ ustrnú vo všetkom od zdaňovania po výdavkové priority. Transfery zo západných krajín do východných pod taktovkou EÚ cez takzvané „štrukturálne“ a „kohézne“ fondy mali znížiť náklady regulácií v nových krajinách EÚ. Napríklad Slovensko bolo oprávnené na zhruba 11,6 miliardy eur od daňovníkov západnej Európy medzi rokmi 2007 a 2013, aj keď nevyužilo zhruba 70% vyčlenených peňazí, pretože nesplnilo rôzne podmienky pre ich použitie. Tento systém nielen deformuje alokáciu kapitálu a živí korupciu v čerpajúcich krajinách. EÚ teraz hrozí  odobratím týchto medzinárodných dotácií, ak ju noví členovia odmietnu poslúchnuť v záležitostiach od daňových politík až po podporu pomoci Grécku.

www.ipolitika.sk

V októbri francúzsky prezident Nicolas Sarkozy povedal: „Zlyhanie Grécka by bolo zlyhaním celej Európy (…) Áno, máme morálnu povinnosť byť solidárni. Ale okrem toho je tu povinnosť ekonomickej solidarity. Nie je možné, aby sme nechali Grécko zaostať.“ Tiež to môže byť tak, že sa francúzsky prezident cíti morálne povinný pomôcť Grécku a navyše, francúzske banky sú veľmi silno vystavené gréckemu verejnému dlhu. Veľa ľudí na Slovensko sa však necíti viazaných podobnými pocitmi.

Po páde Berlínskeho múru Slovensko podstúpilo bolestivé, ale nevyhnutné ekonomické reformy, pričom bremeno prechodu ku kapitalizmu ležalo výlučne na pleciach Slovákov. Medzitým si Grécko užívalo umelú prosperitu, ktorá bola stimulovaná vládnym zadlžovaním a míňaním. Priemerný príjem na Slovensku v roku 2011 bol 17 889 dolárov, v Grécku 27 875 dolárov. Priemerný slovenský dôchodok v roku 2010 bol 491 dolárov, v Grécku 1 775 dolárov. Verejný dlh Slovenska je 45% HDP, grécky dlh sa blíži k 160%.

A aj tak je teraz Slovensko žiadané, aby si požičalo, aby mohlo požičať Grécku, a tak obetovalo jeho relatívne vysoký rating a nízke úrokové miery. Je toto solidarita?

Sumy o ktoré ide nie sú zanedbateľné. Počítame, že pri súčasných zárukách do európskych záchranných fondov by Slovensko mohlo byť povinné rozšíriť finančné záruky pre Grécko na zhruba 13 miliárd eur, viac, ako slovenská vláda na daniach vyzbiera každý rok.

Tento druh „solidarity“ s Gréckom je tiež výsmechom do tváre právnym princípom. Článok 125 Lisabonskej zmluvy napríklad hovorí, že každý členský štát Európskej únie je zodpovedný za svoje vlastné dlhy a článok 123 zakazuje Európskej centrálnej banke požičiavať peniaze členským štátom EÚ. Obe podmienky boli porušené.

Grécke vystúpenie z eurozóny by len priznalo to, čomu rozumie stále rastúci počet obyčajných Európanov – že európsky projekt zašiel príliš ďaleko príliš rýchlo, že existujú lepšie spôsoby, ako dosiahnuť integráciu a že môže byť potrebné vrátiť niektoré právomoci z Bruselu naspäť členským štátom. Ísť slepo po súčasnej ceste nie je solidarita. Je to arogancia.

M. Tupý je analytik politík v Cato Institute’s Center for Global Liberty and Prosperity. R. Sulík je bývalý predseda slovenského parlamentu a líder slovenskej strany Sloboda a solidarita.

 

zdroj: strana-sas.sk

pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>