Slobodné voľby neslobody

iluzia slobodnej volby www.ipolitika.sk

Súčasný trhový systém nám umožňuje slobodne si, raz za štyri roky, zvoliť svojich zástupcov do najvyššieho zákonodarného orgánu. Sú to ale vedenia firiem disponujúce právomocou z hodiny na hodinu rozhodnúť o tom, či si udržíme svoj príjem, vďaka ktorému zabezpečujeme istý životný štandard sebe a svojej rodine.

Táto skutočnosť, rovnako ako aj pohľad na zástupy nezamestnaných veľavravne nám pripomínajúci našu nahraditeľnosť, na nás vyvíjajú ustavičný tlak. Ten využívajú zamestnávatelia ako motivačný prvok k dosahovaniu našich „stopercentných“ výkonov a tiež ako nástroj tvorby nášho súhlasu s ich podmienkami práce. Prirodzený záujem o firmy schopné zamestnať čo najviac zamestnancov a oživiť ekonomiku má samozrejme štát. Lenže aj štát sa nachádza pod tlakom – pod tlakom konkurencie iných štátov. Preto (ale tiež z dôvodu skorumpovanosti jeho predstaviteľov) prijíma nevýhodné podmienky veľkých firiem. Medzi ne patrí najmä oslobodenie od daní a platenia odvodov do štátnej pokladnice. Aby sa z časti vykryla táto strata, presúva štát výdavky určené pre sociálne zabezpečenie, verejné služby, školstvo, vedu, výskum, atď. na plecia svojich občanov.
Graf:  Presun daňovej záťaže z firiem na zamestnancov v Nemecku


Podrobne o tomto procese píše český sociológ Ján Keller v diele Soumrak sociálního státu,kde uvádza rad faktorov potvrdzujúcich sociálnu exklúziu čoraz väčšej časti spoločnosti. Podľa konštatovania Ulricha Becka z polovice  90. rokov 20. storočia

„…behom uplynulých pätnástich rokov, teda od začiatku rokov osemdesiatych, v Nemecku stúpli reálne príjmy z práce o slabé dve percentá, zatiaľ čo príjmy z kapitálu sa zvýšili za rovnaké obdobie o 59%. V druhej polovici 90 rokov sa tento pomer ešte zvýšil.“ (Beck, 200).

www.ipolitika.sk

V USA, kde nie je poistených približne 40 miliónov občanov, vyššia stredná vrstva odvádza poistné vo výške 6%, pričom u nižšej strednej vrstvy tento podiel činí už 18% z príjmu (Keller, 2006). Pritom, ako píše Küng,

„…priemerný plat výkonného riaditeľa najväčších korporácií dosahuje za rok 4,73 miliónov dolárov (teda priemerne okolo osemnásťtisíc dolárov za pracovný deň!)… „Žiadna iná priemyselná krajina nemá tak nevyrovnané príjmové pomery: behom minulých pätnástich rokov sa tri pätiny amerických domácností museli vyrovnať s poklesom reálnych príjmov, avšak horná pätina zvýšila svoj príjem o 28% …“ (Küng, 2000).

Ako ďalej vyplýva z Küngovej analýzy, súčasne s touto akumuláciou kapitálu, ktorá v histórii ľudstva nemá obdoby, sa na druhej strane barikády prejavuje nárast chudoby, čo vynáša Spojeným štátom smutné prvé miesto medzi rozvinutými štátmi v počte detí do šesť rokov, ktoré žijú v biede (Küng, 2000). Pýtame sa: Kde sa stratilo naše skutočné právo podieľať sa na politickom, ekonomickom a kultúrnom živote spoločnosti? Ako to, že nami slobodne volení zástupcovia schvaľujú v zákonodarnom orgáne zákony uvrhujúce nás, voličov, do biedy a neslobody?

Michal Frič

Literatúra:
1. BECK, Ulrich. 2004. Riziková spoločnosť. Praha : Slon, 2004. ISBN 80-86429-32-6
2. KELLER, Ján. 2005. Až na dno blahobytu. Praha : EarthSave CZ, s.r.o., 3.ed. 2005. ISBN 80-903085-7-0
3. KELLER, Ján. 2006. Soumrak sociálního státu. Praha : SLON, 2006. ISBN 80-86429-41-5
4. KÜNG, Hans. 2000. Svetový étos pre politiku a hospodárstvo. Praha : Vyšehrad, 2000.  ISBN 80-7021-327-2

 

zdroj: kss.sk

pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>