Krízou k diktatúre

diktatura www.ipolitika.sk

Na prelome rokov bolo jasné, že prenosu krízovej nákazy do roku 2012 nikto a nič  nezabráni. Už menej ľudí si však uvedomuje, že tzv. dlhová kríza vo svojej podstate nepramení z ekonomických problémov, ale je len sprievodným javom oveľa závažnejšieho a dlhodobejšieho spoločenského problému.

www.ipolitika.sk

Na otázku prečo sme sa stali svedkami a zároveň i obeťami presunu moci z rúk majority je treba hľadať odpoveď v jednom z najpopulárnejších výrazov, ktoré sa skloňujú v denných správach, ako aj v politických a ekonomických reláciách. Konkurencieschopnosť je širokej verejnosti predstavovaná ako cieľová páska, za ktorou sa nachádza už len prosperita a vysoká životná úroveň, v skutočnosti  ide ale o pascu, z ktorej sa v rámci súčasného systému nikdy nemôžeme vyslobodiť.
Na prvý pohľad sa snaha obstáť na trhu, nútiaca výrobcov znižovať cenu svojich produktov, zvyšovať ich kvalitu a dostupnosť a takto vlastne podporujúca i rozvoj vedy a výskumu môže javiť ako pozitívny element trhového hospodárstva. Je tomu tak spravidla dovtedy, kým nás tlak konkurencieschopnosti neprinúti rozmýšľať až príliš flexibilne: ostávať v práci dlhšie, dostávať za ňu menej, prípadne, kým nie je k takejto flexibilnosti prinútený náš zamestnávateľ, čo pre nás môže znamenať i nedobrovoľnú výmenu zamestnania za úrad práce.
Tragédia spoločnosti konkurencieschopnosti spočíva v cene, ktorú platíme za účasť na globálnej súťaži pomaly, ale isto sa meniacej na smrtonosné gladiátorské hry. Súper v nej svojho konkurenta musí ekonomicky odstaviť, aby sám nebol zničený. Víťaz následne porazenému ponechá len takú veľkú mieru práv a slobôd, akú sám uzná za vhodnú.
Vezmime si za príklad nemeckú taktiku: Ako najsilnejší hráči, Nemci nikdy v tejto kríze nestratia toľko, čo ostatní. Naopak, čím väčší rozdiel vznikne medzi ich ekonomikou a ekonomikou najslabších hráčov, tým tvrdšie podmienky im môžu diktovať. Zdržanlivý postoj Merkelovej k rýchlejším a celoeurópskym riešeniam nemusí byť preto zákonite považovaný za takticky nesprávny. Môže byť pokojne aspektom, ktorý súčasnú dlhovú krízu stotožní s jedným z míľnikov kapitalizmu na jeho ceste k diktatúre. Už dnes stoja členské štáty EÚ pred dilemou:
a) Prijať diktát silných ekonomických hráčov aj za cenu čiastočnej straty suverenity,
b) vybrať sa na riskantnú cestu k neutralite s vierou, že ju veľkí hráči akceptujú.
Výhoda prvej voľby spočíva najmä pre malé členské štáty v zdieľaní spoločného trhu, prístupu k technológiám a lacnejším úverom, či v neposlednom rade vo využívaní  kolektívnej obrany. Nevýhodou sa môže stať prijímanie pravidiel (aj proti svojej vôli), ktoré vyhovujú predovšetkým veľkým štátom. Svetlá budúcnosť čaká práve ich firmy. Malé štáty si budú môcť gratulovať, ak im ostane rola subdodávateľa. Ťažšie sa im budú plniť štátne pokladne, financovať a spravovať verejný sektor, dosah na zamestnanosť, ochranu a mzdy svojich pracujúcich sa im zníži. Utrpí aj ich hrdosť, pretože sa stanú závislejšie od dotácií z EÚ. Navyše projekt dvoj, či trojrýchlostnej Európy ich  v extrémnom prípade môže zaradiť do kategórie štátov Tretieho sveta, čo platí najmä pre najväčších dlžníkov so slabým priemyslom. Inými slovami, naša predstava o tom, že hranica medzi rozvojovými a priemyselnými krajinami leží mimo Európy by sa mohla začať veľmi rýchlo rozplývať.
Neradostne sa však môže rovnako skončiť aj výprava na vlastnú „sólo” cestu.  Osud Bieloruska  celkom jasne poukazuje na cenu za takúto “neutralitu”. Štát, ktorý ešte v roku 2008 takmer nevedel, čo je to nezamestnanosť a jeho ekonomika vykazovala takmer desaťpercentný rast sa pre svoje zaťaté rozhodnutie ostať suverénnym ocitol na pokraji ekonomického kolapsu. EÚ a USA k nemu „dopomohli” tvrdými ekonomickými sankciami a Rusko energetickou politikou. Nakoniec už zastalo len pri otázkach, kto, kedy a aký podiel z ochromenej koristi získa. Cynické na tom je, že svetu sa táto operácia predstavovala ako záchrana demokracie spred spárov diktátorského režimu. Jej pozadie a najmä náklady spojené s vytváraním demokratickej opozície na spôsob Líbye, či Sýrie zostanú verejnosti dlho utajené.
Čo sa našej krajiny týka, Slovensko veľkých hráčov naposledy podráždilo odmietnutím Eurovalu. Rozhodnutie bolo síce demokratické, ale zďaleka nie také ako očakávala „veľká rodina”. Je fakt, že od nej dostávame zhruba tri krát viac ako jej dávame. Preto aj napriek pekným slovám v Ústave SR o demokracii a zvrchovanosti sa očakávalo, že budeme držať jazyk za zubami a Euroval podporíme. Ako vieme, na prvýkrát sa tak nestalo. Stalo sa však, že nasledovala reakcia predstaviteľov veľkých štátov a Európskej centrálnej banky. Síce nie pred širokou verejnosťou, ale za to dostatočne prudká až urážlivá, aby sa človek sám seba dodnes pýtal: Čo vlastne mysleli tým, že Slovensko musia naučiť sa správať?
Z tohto zorného uhla majú aj úvahy o zachovaní Eura, či prípadnom rozpade Eurozóny viac politický, než ekonomický charakter. Hoci nie len pre silných európskych hráčov je výhodné mať za chrbtom silnú, politicky, ekonomicky i menovo jednotnú Európu, ktorá by bola schopná obstáť vo svetovej konkurencii, neznamená to, že takáto Európa musí stáť na demokratických princípoch. Naopak, posledný vývoj skôr pripomína úvod do drámy s názvom „Veľkí európski hráči a ich európske kolónie.”
Prisľúbil som, že tento článok nebude dlhý. Preto namiesto aspoň trochu optimistického záveru môžem iba napísať, že aj napriek napohľad bezvýchodiskovej situácie východiská z nej existujú. A nie je nimi ani tretia svetová, alebo rovno koniec sveta. Na začiatku sme si povedali, že závažný problém tejto spoločnosti spočíva v permanentnom presune moci z rúk väčšiny. Znamená to, že moc sa nestráca, stále existuje, rovnako ako existujú prostriedky, ktorých presunom  tzv. dlhová kríza vznikla (tzv. píšem preto, lebo keď vás niekto okradne, nehovoríte tomu, že ste sa zadlžili). Kde sa moc a tieto prostriedky nachádzajú a ako je ich možné získať späť pod kontrolu nás, ktorým boli odobraté? – to sú otázky, nad ktorými spolu s čitateľmi veľmi rád pouvažujem v už napísaných, či ešte len pripravovaných článkoch.

Michal Frič

 

zdroj: kss.sk

pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>