Ako prichádzajú Rusíni o najväčšie bohatstvo – dedičstvo predkov

lubakralova www.ipolitika.sk

 

V rokoch 1944 – 1946 bolo územie Podkarpatskej Rusi manipulatívnym spôsobom pričlenené k sovietskej Ukrajine. Dosadení funkcionári Rusínov sa na tom aktívne podieľali. Až neskôr si Európa, Československo, no hlavne samotní Rusíni uvedomili, že išlo v podstate o záber cudzieho územia. Územia Rusínov, ktorí ostali žiť v najvýchodnejšom cípe Československa, dnes severovýchodného Slovenska. V roku 1947 v Poľsku vyhnali zo svojich domovov takmer všetkých našich bratov, zlikvidovali a presťahovali celé dediny Lemkov na Ukrajinu alebo na druhú stranu veľkého Poľska. Nanajvýš päť Lemkov do jednej poľskej dediny na západe a severe Poľska – z juhovýchodu krajiny. Nik v Európe vtedy neprotestoval! Išlo však o genocídu Lemkov. Dnes by vyspelý demokratický svet protestoval.

Ako prichádzajú Rusíni o svoje najväčšie bohatstvo – dedičstvo svojich predkov – územie, jazyk, kostolík…

(kauza – presun šmigovského kostolíka)

 Kráľová Ľuba

V rokoch 1984 - 1985 Starinskou dolinou vtedy Humenského okresu roznášal vietor oblaky i plač ľudí násilím sa sťahujúcim do Sniny, Humenného, ale i inde na Slovensku a v Čechách. Starina, Ruské, Smolník, Ostružnica, Zvala, Dara, Veľká Poľana, krásne veľké dediny boli zlikvidované. Kvôli vodárenskej nádrži Starina. Zaplavené bolo len územie jednej dediny, Stariny. Dodnes nik obyvateľom ostatných šiestich obcí dostatočne nevysvetlil, či i zánik ich obcí bol nevyhnutný. Kvílenie vetra, plač ľudí, búranie domov, vyhadzovanie dynamitom do povetria kostolíkov, taký bol obraz skazy vo vymenovaných obciach v 80. rokoch 20. storočia. Dodnes ľudia z vysťahovaných obcí tvrdia, že keby sa starostovia postavili rázne proti vysťahovaniu, mohlo to dopadnúť inak. Ktovie. Jedno je však isté. S obyvateľmi dotknutých obcí nik o umiestnení nádrže na pitnú vodu na ich území nediskutoval. Nik sa ich na nič nepýtal. Vraj mala byť nádrž pôvodne úplne inde. V povodí Udavy. Ktosi z tamojších rodákov bol vraj vysokým straníckym funkcionárom, preto Čierny Peter padol na povodie Cirochy. Pravdu sa už dnes nedozvieme. Nik však verejne neprotestoval. Veď akoby aj mohol.

Prečo tieto historické reminiscencie. Aby sa už takého skrivodlivosti neopakovali. Ak medializácia kauzy šmigovského kostolíka pomôže jeho zotrvaniu na svojom domovskom mieste, bude mať tento blog význam. Ak nepomôže, lebo je už všetko rozhodnuté a dopredu starostlivo naplánované, nech si aspoň mocní uvedomia, že dnes sa nepíše ani rok 1946, ani 1984. Píše sa rok 2012. Sme o vyše pol storočia, či o vyše tridsať rokov starší, múdrejší, odvážnejší a žijeme v inom, slobodnom politickom režime.

Kedysi 20. januára tohto roku mi zavolala pani Anna Kornajová, novinárka zo zemplínskeho Korzára, aby som sa vyjadrila ku kauze „šmigovský drevený kostolík”. Priznám sa, nevedela som, o čo ide, a tak som začala čítať materiály, ktoré boli k dispozícii o danej kauze. Keď som pochopila, že kdesi v prihraničnej obci Šmigovec v Sninskom okrese sa 93 obyvateľov na čele so starostom i obecným zastupiteľstvo dali dobehnúť a odsúhlasili presun svojho dreveného kostolíka z roku 1755 do vzdialenej Ľutiny v  Sabinovskom okrese, dnes pútnického miesta, prenikol mnou pocit vďačnosti, úcty a rešpektu k úsiliu dvoch dám. Už spomínanej Anny Kornajovej, novinárky žijúcej v Humennom a pracujúcej v Michalovciach, a poslankyne mestského zastupiteľstva v Snine, pani Danky Galandovej, žijúcej v Snine, no pochádzajúcej z Oravy. Obdivujem ich, ako s plným nasadením bránia kostolík v zabudnutej obci Šmigovec pri ukrajinskej hranici a ako otvárajú oči samotným obyvateľom obce (pozri článok A. Kornajovej: http://korzar.sme.sk/c/6227273/chram-v-smigovci-sa-stal-pamiatkou-za-rekordne-kratky-cas.html#ixzz1kauriW2L ). Pridať sa k petičnej akcii a získať čo najviac podpisov proti presunu kostolíka zo Šmigovca do Ľutiny bolo len slabým odčinením predchádzajúcej neznalosti oproti vehemencii dvoch statočných žien, s ktorou bránia zotrvanie kostolíka tam, kam patrí. Do obce potomkov tých, ktorí ho pred stáročiami pre nich postavili.

Sninská dolina, z ktorej sama pochádzam (mojím rodným mestom je Snina, mama pochádzala zo spomínanej Zvaly, a otec pochádza z Osadného), bola vždy chudobnou dolinou. Za ostatné dva roky som ňou prechádzala častejšie ako inokedy. V júli a auguste roku 2010 som tam prechádzala dedinami a zbierala podpisy na vznik strany Náš kraj. Celé dva mesiace som tie podpisy zbierala. A bolo mi dobre na duši, lebo som bola doma. Zvaly už síce niet, ale aj ostatné dediny Sninského okresu sú v krásnom prostredí, niektoré som dokonca navštívila prvýkrát v živote. A niektoré drevené kostolíky som videla tiež prvýkrát. Na moju hanbu. Dnes sú mnohé z nich opravené a najsilnejší dojem som si o rok neskôr v máji roku 2011 odniesla z Uličského Krivého. Z výkladu o interiéri tamojšieho dreveného kostolíka, o vzácnom ikonostase, i obraze z 15. storočia, z toho, že tamojší drevený kostolík z 18. storočia je dodnes funkčný, zo stretnutia so starostom, ktorý sa podobá na môjho bratranca Igora Petreckého, i zo stretnutia všetkých generácií obce na našej besede o Rusínoch a ich identite.

www.ipolitika.sk

V máji roku 2011 som zorganizovala 15 besied a navštívila opäť obce v Sninskom okrese, tentoraz s Mašou Girovou, Magdou Dubjakovou a Jankom Jarolínom. Boli to krásne stretnutia s krásnymi ľuďmi, tápajúcimi v otázke svojej národnej identity. „Sme alebo nie Rusíni, máme si do sčítacích hárkov napísať Rusín alebo Slovák?”, pýtali sa nás, mladí i starí. A my sme sa čudovali, že sa nás pýtajú na takú samozrejmosť. Obdivovali sme ich dedinky, ich kostolíky. A zakaždým ma stislo pri srdci, ako krásne, no skromne žijú tamojší ľudia. A ako citlivo ich dedovia stavali kostolíky z materiálu, ktorý bol naporúdzi. Z dreva. Bez jediného klinca. Vystrúhali oveľa väčšie sťaby zaostrené kolíky z dreva. Klince nemali alebo boli pre nich drahé. Aj preto sú dnes tie kostolíky (cerkovky po rusínsky) také vzácne. Škoda len, že dnes sa pri opravách už používajú železné klince. Kto by sa dnes zdržiaval strúhaním drevených zaostrených kolíkov.

No do Šmigovca sme v máji minulého roku s triom Javorina nezašli. Niežeby sme tam nechceli ísť kvôli malému počtu  obyvateľov, nie, času nebolo nazvyš. Zdá sa, že tam čoskoro zájdem toho roku. Podporiť tamojších ľudí v tom, aby si svoj kostolík ubránili a nedovolili ho premiestniť.

Keď hovorím pred novinármi o vymieraní rusínskeho národa, rýchlo ma opravujú, že nie sme národ, ale národnostná menšina a že nevymierame, len sa asimilujeme s väčšinovým národom. Áno, silne asimilujeme, až naše deti nepoznajú jazyk svojich predkov.

Národ má svoje nevyhnutné charakteristiky. Existencia samostatného štátu k nim zaiste patrí. Rusíni nikdy nevytvorili svoj samostatný štátny útvar. To je pravda. Jednodňovú autonómiu nerátam. No mali svoje územie. Podkarpatskú Rus. Stáročia prináležala Rusínom.  Až po zinscenované pričlenenie k Sovietskemu zväzu, k sovietskej Ukrajine. Dlho sa tradovalo, že Rusíni dobrovoľne odovzdali svoje územie do spárov sovietskej moci. No nebolo to tak. To len nasadení a zmanipulovaní funkcionári chránili záujmy cudzej mocnosti namiesto toho, aby chránili záujmy svojich predkov.

Keď sa dnes prizeráme, ako si mocní bezostyšne delia Slovensko na sféry vplyvu, ako rozkrádajú majetok vytvorený generáciami našich predkov, ako po roku 1990 zanikajú posledné školy s vyučovacím jazykom ukrajinským a nevznikajú školy s vyučovacím jazykom rusínskym, hoc by mohli, ako dnes naše dediny, zvlášť pri ukrajinskej, ale i poľskej hranici vymierajú, tak nemožno pochybovať o vymieraní rusínskeho etnika. Keď k tomu prirátame, že aj v nedávnej minulosti sa v prvom rade zaberali odveké územia Rusínov bez opýtania, že na našich lúkach i lesoch sa stavali vodné nádrže či vojenské strelnice a nepriedušne sa zatvárali vojenské priestory bez možnosti prístupu pre vlastníkov lesov, polí a lúk, že aj v súčasnosti školy pre naše deti zanikajú ako prvé, pretože štát ich odmieta adekvátne financovať, že v mestách, kde žijú koncentrovane Rusíni, sa fabriky zlikvidovali či rozkradli po revolúcii ako prvé, pričom tisíce ľudí na severovýchode Slovenska ostalo zo dňa na deň bez práce, samozrejme, Slovákov, Rusínov, Ukrajincov, Goralov, tak sa pýtam, vymiera rusínsky národ? Či sa len prispôsobuje majorite? Rusíni na Slovensku dnes žijú koncentrovane iba na severovýchode Slovenska. Toto je naša domovina. Z nej sa nám neustále uberá, z nej nás nútia odchádzať alebo sme donútení odchádzať sami.

Keď po roku 1947 odchádzali tisícky Rusínov vo viacerých vlnách na Ukrajinu, zmanipulovaní sovietskymi agentmi, odpredajúc všetok svoj majetok, mysleli si, že ich na rovinatej Ukrajine v porovnaní s ťažkými podmienkami v ich rodných horských oblastiach čaká raj na zemi. Kruto boli podvedení. Niektorí sa nedožili návratu domov.

Akosi kruto sa s Rusínmi zahráva osud. Zaslúžia si to? Sú príliš dobromyseľní, naivní, preto tak ľahko podliehajú manipulácii? Ktovie, ťažko sa mi to posudzuje, pretože sama som Rusínka.

V kauze šmigovského kostolíka sa zopakovala známa situácia z našich smutných dejín. Šmigovčania pod vplyvom manipulácie, mysliac si, že sa ich drevený kostolík v jeho domácom prostredí nedá zachrániť, dovolili preniesť ho na pútnické miesto. No tam, kde by komusi prinášal očividné zisky, sa odrazu zachrániť dal. Aké priehľadné a cynické. Veď načo opravovať kostolík pre 93 ľudí. A načo vracať ich ikonostas. Pre tisíce pútnikov sa to oplatí viac. Naozaj sa gréckokatolícky arcibiskupský úrad v Prešove pevne rozhodol a nepoľaví? Šmigovský drevený kostolík je jeho majetkom. De iure i de facto. Teda z právneho hľadiska. Ale z morálneho hľadiska vždy bol i navždy ostane majetkom potomkov tých, ktorí ho postavili. A vziať chudobnému poslednú skyvu chleba je prinajmenšom nemorálne.

A keď je už dnes šmigovský kostolík oprávnene a konečne uznaný za národnú kultúrnu pamiatku a Šmigovčania na jeho opravu môžu žiadať peniaze z národných i európskych grantov, tak si ho opravia sami a na mieste, kam patrí. A ich ikonostas sa v opravenom a vynovenom kostolíku zaiste zaskvie ako drahokam, na ktorý sa radi prídu pozrieť domáci i cudzí turisti. Pravda, nebudú ich stovky ako pútnikov v Ľutine.

Čítajte viac: http://lubakralova.blog.sme.sk/c/287759/Ako-prichadzaju-Rusini-o-najvacsie-bohatstvo-dedicstvo-predkov.html#ixzz1kvGZSjxv

 

zdroj: strana-naskraj.sk

 

pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>