Globalizácia, samozvané elity a zakomplexovaní občania (Dr. Vladimír Šotter, NaS Košice)

nas www.ipolitika.sk

Otvoreným problémom je naša neschopnosť a často aj neochota formulovať národné záujmy, a to predovšetkým preto, že naše národné povedomie pokrivkáva za národným povedomím nie len najbližších susedov, ba dá sa povedať, že u nás v nie nemalej časti spoločnosti neexistuje. To potom zákonite vedie k tomu, že politická reprezentácia vystupuje nie v národných záujmoch, ale v záujme úzko straníckom, či dokonca čím ďalej, tým viac osobnom.

Byť národovcom a vlastencom v globalizujúcom sa svete a zjednotenej Európe znamená byť rovní medzi rovnými, hrdí medzi hrdými.

Integrácia Európy ako súčasť, či jeden z prejavov globalizácie podľa niektorých politológov všeobecne vraj dejinný proces vývoja ľudskej spoločnosti sa nám pomerne často nejaví ako harmonický, resp. ako stály postup k väčšej miere spolupráce a integrácii. Treba mať na pamäti a nezabúdať, že v minulosti vznik globálnej spoločnosti zväčša prinášal katastrofické konflikty (rozvrat miestnych spoločností, či nezriedka aj úplné vyhladenie celých etník). Slovensko ešte pred nedávnom žijúce v sovietskej sfére vplyvu, dnes si jeho eurohujerská časť obyvateľstva zvolila (referendom) novú totalitu, Európsku úniu. To práve totality sa vyznačujú tým, že striktne dodržiavajú smernice, akčné plány a zákony. Avšak iba také, ktoré si sami vytvoria a ktorými potom terorizujú vlastné obyvateľstvo. Ekonomicky i administratívne. Rešpektujme pravidlá hry tam, kde majú zmysel. Kde bránia slobodu, osobnú aj ekonomickú, kde pomáhajú rozvoju, vzdelanosti, výskumu.

 

V zastupiteľskej demokracii, sa nám vykľul aj iný problém – hodnotový. Sú hodnoty o ktorých hovoríme a hodnoty, v ktorých žijeme. Táto skutočnosť nás privádza k uvedomeniu si stáleho významu európskych národov a ich vedomie vnútornej vzájomnej spolupatričnosti v rámci Európy a záujmov definovaných vnútri národného štátu a reprezentovaných navonok jeho predstaviteľmi. Áno máme zastupiteľskú demokraciu. Údajne. Ale žiaden poslanec nemá právo rešpektovať zahraničný diktát a uvrhnúť vlastných ľudí, ktorých zastupuje, do biedy.

 

Európska integrácia zďaleka nie je taká jednoduchá ako bola pôvodne prezentovaná a pravdepodobne bude dlhšia – ak vôbec bude zavŕšená -  ako je život jednej generácie. Realita stretu národných záujmov a schopnosti jednotlivých národných reprezentácií tieto záujmy formulovať už robí nemalé problémy.

 

V tomto často krát humbugovom dianí  vyvstáva náš slovenský problém.

Otvoreným problémom je naša neschopnosť a často aj neochota formulovať národné záujmy, a to predovšetkým preto, že naše národné povedomie pokrivkáva za národným povedomím nie len najbližších susedov, ba dá sa povedať, že u nás v nie nemalej časti spoločnosti neexistuje. To potom zákonite vedie k tomu, že politická reprezentácia vystupuje nie v národných záujmoch, ale v záujme úzko straníckom, či dokonca čím ďalej, tým viac osobnom.

 

Táto skutočnosť ma za následok prehlbovanie občianskej politickej pasivity a znehodnocovanie hodnôt demokracie. V skutočnosti ani neexistuje spoločenské vyhodnotenie s jednotným  záverom pojmu demokracia. Každý si ju vykladá po svojom. Problém ako očividný sa nám už ukázal v prvých mesiacoch vlády Ivety Radičovej a je pre súčasnú situáciu príznačný. Očakávania občanov a faktické konanie jej vlády je natoľko rozporné a neprehľadné, až je chaotické.

 

Takto sa slovenský národ a celá slovenská spoločnosť ocitá v otvorenom globálnom svete, tvárou zvráskavenou nemalými problémami a tvárou v tvár ostatným mocným hráčom, bez toho, aby sme mali vyriešené základné podmienky svojho fungovania vo vlastnom štáte a fungovania svojho štátu ako demokratickej spoločnosti občanov.

 

V podmienkach daných globálnou konkurenciou a tým stretávaním rôznorodých skupinových záujmov je drobenie slovenskej spoločnosti natoľko vážnym nedostatkom, že dramaticky znižuje naše šance byť úspešnými, pretože neobhajujeme ani „len“ naše základné národné záujmy, lebo ich nemáme ani vytýčené.

 

Praktickým príkladom tejto skutočnosti, čuduj sa svete, sú útoky členov vládnej garnitúry na národné piliere vlastného národa, či už išlo o sochu Svätopluka, súsošie štúrovcov, národné symboly v školách, jazykový zákon a Boh vie s čím ešte „slušňáci a zodpovední“ prídu. Ešte šťastie, že čas sa im kráti.

www.ipolitika.sk

 

Na chvíľu ponechajme túto otázku stranou, pretože nám poslúžila zatiaľ len na ilustráciu popisu stavu slovenskej spoločnosti a jej reprezentácie ako prejavu skupinového a individuálneho, ako „vzor“ nežiaduceho a škodlivého faktora. Z uvedeného vyplýva: Čo je príčinou toho, že amorálne a rozumu priečiace sa skupinky a indivíduá, tak nelogicky sa udržiavajú pri moci a povýšenecky, arogantne a pohŕdavo chovajú voči Slovákom? Čo spôsobuje, že najdôležitejšie otázky národného uvedomenia sú veľkou časťou slovenskej spoločnosti ignorované? Prečo by malo byť postavenie sa za civilné práva národa zavrhnutiahodné, keď postavenie sa za práva menšín je chvályhodné? Prečo značkou patriotizmu je u nás klamstvo a krádež? Prečo slovenská humanitná inteligencia je na posmech, alebo prehliadaná, či ignorovaná?

 

Odpovede na tieto otázky by si zaslúžili hlbokú analýzu na úrovni vedeckej práce, čo by potrebovalo oveľa väčší vyjadrovací priestor aký je v tomto príspevku k dispozícií. Preto sa pokúsim stručne vyjadriť niektoré príčinné domnienky.

 

Zrejme jedna z príčin je strach a obavy slovenskej inteligencie o pracovné miesto, umocnený opakovanými skúsenosťami s masovou perzekúciou nepohodlných jedincov, prípadne mediálnym dehonestovaním. Tento strach je permanentne udržiavaný, napr. aj pracovnými zmluvami na dobu určitú, ktorými je postihovaná inteligencia.  Strach tak nedovolí zverejňovanie vlastných názorov a verejné vystupovanie.

 

Slovenské školy nie sú nositeľmi národovectva a  vlastenectva. V slovenskom intelektuálnom prostredí stále pretrváva bojazlivý duch a hlboký nezdravý rešpekt  cudzích rozhodnutí a nie duch ako tvorca rozhodnutí. Poddanstvo nie a nie vykoreniť, veď sme občania svojho vlastného štátu! Potláčanie kritického myslenia a schopnosti samostatne riešiť problémy sú brzdou nášho vývoja. Sumu vedomostí nevieme adekvátne využiť a niekedy až slepo a  ponížene sa podriaďujeme v spoločenskej hierarchii vysoko postaveným.

 

Posledné obdobie sa nám tu okato vtiera samozvaná elita „slušných“, „vďaka“ ktorej sa časť národnej inteligencie nechápe ako súčasť národného celku, ale ako skupina akýchsi zatuchnutých omeškancov z devätnásteho storočia, z ktorých táto elita robí šovinistov, fašistov, pričom vedome zabúda na svoje totalitné komunistické korene. Elita sa povyšuje nad „obyčajnými“ ľuďmi, pretože sa cíti byť vyššou mocou povolaná k vládnutiu.

 

Títo samozvaní „intelektuáli“ zlyhali v rozhodujúcom momente – nechceli suverénnu Slovenskú republiku a zlyhávajú aj dnes vo svojich funkciách, vo svojom poslaní odovzdať štát právny, funkčný, nevykradnutý spokojným širokým vrstvám populácie na konci skráteného volebného obdobia.

No a keď sa k tomu pridá zásada, že každá moc korumpuje, tak môžeme hovoriť o veľmi nešťastnej kombinácií vlastností slovenskej vrchnosti. Ich zdieľané hodnoty zodpovedajú skôr totalitným spoločnostiam, než spoločnosti liberálnej a demokratickej.

 

Za týchto okolností nie je možné obnoviť význam humanistických morálnych hodnôt, ani získať potrebnú sebaúctu a rešpekt vo svete a zjednocujúcej sa Európe. Bez jednoznačného verejného a hlasného odsúdenia akejkoľvek totality bez prijatia patričných krokov – z dôvodov historickej zodpovednosti – nie je ani možné zabrániť podobným pokusom o parazitovanie a šafárenie elít, niesť priamu zodpovednosť za spôsobené škody zločinnými aktivitami.

 

Vážnou príčinou je absencia aktívnych občanov a ich rôznorodých spolkov, spojených vedomím s týmto štátom.

 

Národní intelektuáli často krát už z vyššie uvedených dôvodov nechcú viesť diskusiu s občanmi, ale ani občania o takúto rozpravu nestoja. Medzi občanmi a inteligenciou stoja médiá monopolizované niekoľkými záujmovými skupinami a účinne bránia vzniku, čo i len náznakom takéhoto dialógu.

 

Dlhotrvajúcou diagnózou je náš komplex menejcennosti. Obnovenie občianskej spoločnosti nie je možné bez nadobudnutia sebavedomia, hrdosti a vzájomnej dôvery medzi slovenskými občanmi. K súčasnej slovenskej zakomplexovanosti naozaj nie je dôvod. Môžeme teda byť hrdými slovenskými vlastencami, bez toho aby sme museli upadať do šovinizmu. Koniec koncom prakticky neexistujúci šovinizmus nám vyčítajú predovšetkým tí, ktorí sú sami šovinistami.

 

Byť národovcom a vlastencom v globalizujúcom sa svete a zjednotenej Európe znamená byť rovní medzi rovnými, hrdí medzi hrdými.

 

zdroj: nas.sk

pošli na vybrali.sme.sk
Reklama
 

Súvisiace články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>